Ježiš Kristus hovorí: «Buďte jednoduchí ako hoIubice»; a inokedy:« Keď nebudete ako maľučkí, nevojdete do kráľovstva nebeského.» Jak krásna je jednoduchosť a prostota, ukazuje nám život sv. Paškála.
Sv. Paškál Baylon bol synom chudobných rodičov roľníckych. Narodil sa r. 1540 v kráľovstve španielskom Aragonii, v malej dedinke, ktorej meno bolo Torre Fermosa. Otec menoval sa Martin Baylon, matka Isabella, rodená Jubera. Paškál miesto bohatstva zdedil od rodičov bohabojnú výchovu a lásku k práci a modlitbe. Ako chlapec vstúpil do služby a pásaval ovce. Pán jeho tak si ho obľúbil, že ho chcel za vlastného prijať; Paškál ale chcel byť len chudobným a ďakoval bohatému pánovi za jeho dobrotu. Na pastvu vždy nosieval knihu so sebou a prosieval iných pasákov, aby naučili ho písmeny poznávať, lebo pre chudobu rodičov nikdy nechodieval do školy. Keď sa naučil čítať a písať, prosieval od svojho pána nábožné knihy. Pri pasení v krásnej Božej prírode usilovne čítaval sv. evanjelia, život Svätých, sv. Písmo a iné dobré knihy. Za krátky čas poznal vieru Kristovu tak dôkladne, ako nejaký učený bohoslovec. Keď raz pri pasení oviec počul zvoniť z veže blízkeho kostola, v ktorom kňaz práve pozdvihoval Božie Telo, pokľakol si a v duchu klaňal sa pozdvihnutej Hostii. I zjavila sa mu táto na mieste, kde kľačal, držaná rukama anjelskýma. Pastierov, s ktorými pásaval, vyučoval vo viere, napomínal k pobožnosti a cnosti, karhal ich pre ich ľahkomyseľnosti.
Ačkoľvek bol Paškál so svojím stavom úplne spokojný, neskôr mnoho v ňom našiel, čo ho zarmucovalo. Častokrát proti jeho vôli narobilo jeho stádo škody na cudzom majetku. Mnohí pastieri, ktorí s ním pásavali, veľmi zlorečili; bohaprázdne a hnusné reči viedli, a keď ich karhal, za posmech ho mali. «Svätý ovčiar,» ako ho ľud napospol menoval, odložil vo svojom 20. roku pastiersku palicu a chcel vstúpiť do kláštora, i šiel domov odobrať sa od rodiny. Keď mu bratia podávali rodičovský skromný podiel, riekol, že ho nepotrebuje, že mu je dostatočný Boh.
Vzal si kus chleba a nádobu na vodu, išiel do Valencie a ztade na púšť Montfort, kde sa kláštor bosých Františkánov nachádzal. Tam zaklopal, ale nebol prijatý; i vstúpil zase blízo kláštora za pastiera. Keď ho potom reholníci poznali, bol r. 1564. medzi bratov prijatý a stal sa vrátnym. Neskôr oslovil ho predstavený, aby sa chystal, že ho časom posvätia na kňažstvo, lebo videl u neho veľké dary ducha; ale jeho poníženosť spierala sa tomuto povýšeniu. Všetky povinnosti svoje plnil ochotne. Učení bohoslovci divili sa, keď poníženého mnícha, ktorý žiadne nižšie a vyššie školy nechodil, počuli o najťažších náboženských veciach s najväčšou jasnosťou a učenosťou hovoriť. Slávny učbár bohoslovia Ján Ximenes uisťoval, že z jeho odpovedí čerpal také vývody, aké v knihách najväčších učencov nenašiel. Paškál tiež i napísal niektoré knihy. Arcibiskup z Valencie a patriarcha z Antiochie, Ján Ribera, prečítal Paškálove spisy a riekol provinciálovi Františkánov: «Ach, otče, čo osoží nám naše namáhavé a ťažké učenie sa, keď prostí ľudia cvičením sa v pokore a modlitbe o mnoho učenejšími sa stávajú, než my, ktorí učením bľadneme a zrak tratíme; oni vznášajú sa k nebesiam, kým my po zemi plazíme sa; oni dobývajú nebe prostotou, pokým my nadutí vedami právom báť sa musíme, že budeme z neho na veky vytvorení.» Paškál často prechádzal z kláštora do kláštora, ako to poriadok rádu vyžadoval; on nikdy nereptal, nech bolo jeho postavenie jakokoľvek ťažké. Od toho času, čo vstúpil do kláštora, nosil vždy to isté rúcho; keď sa mu sodralo, poplátal ho. Či bol dážď, či sňah, vždy chodieval bosý. Lož a pretvárku nenávidel. Keď bol vrátnym v Almonse, riekol mu raz kvardian: «Keby niekto dnes na mňa sa dopytoval a so mnou snáď hovoriť chcel, riekni mu, že som nie doma.» Keď to Paškál počul, riekol ponížene: «Poviem: otec kvardian je zaneprázdnený a nemôže von.» «Nie», riekol kvardian, «tak nehovor, ale len riekni, že som nie doma.» «Odpusťte mi,» odpovedal Paškál, «to nemôžem povedať, lebo to by bola lož a hriech.» A išiel od brány do svojej izbičky.
«K Bohu máme mať srdce ako dieťa, k blížnému srdce ako matka a sami k sebe srdce ako sudca», to bolo jeho príslovím. A podľa neho i žil. Svoje jedlo dával chudobným a tí museli sa s ním pred jedením i po jedení modliť. Keď už nebolo jedla, šiel do záhrady, natrhal kvietkov a dal ich chudobným, prosiac ich, aby mali trpezlivosť, že im druhý raz viac dá. Raz vytýkal mu kvardian, že chudobným primnoho dáva, a preto keď príde mnoho chudobných, nech nedáva všetkým. Paškál odpovedal: «Keď prijde dvanásť chudobných a len desiati niečo obdržia, nuž by práve medzi tými dvoma mohol byť Kristus Pán.» Sám jedával len pozostatky z tanierov a odrobinky chlebové, ktoré pozostalý vo vreci, v ktorom nosieval milodary pre kláštor.
Nikto nevidel ho smutného. Vždy bol veselý, vždy sa usmieval a potichu piesne a žalmy prespevoval, a ako dieťa s radosťou niečo svätého bratom do uší pošeptával. Svojou prostotou a nevinnosťou mnoho ráz viac vykonal, než iní vedou a obratnosťou. Raz išiel kláštorský kazateľ kohosi smieriť s nepriateľom, pri čom málo chybelo, že ho nenabili. To keď počul Paškál, išiel k nim a povedal jednému: «Nuž, brat môj, tak odpusť krivdu pre Boha.» «Áno, otče», odpovedal ukrivdený, «odpustím mu pre lásku Božiu; stane sa, ako chcete.»
Jak veľký je rozdieľ medzi povrchnou pobožnosťou a opravdivou svätosťou, to vidno u Paškála. O pochybnosťach (nerozumných) hovoril, že sú to blchy našeho svedomia. Niekde mnohí pri sv. prijímaní vzdychajú a prevracajú oči: na Paškálovi tiež bolo videť radosť a lásku, ale radosť jeho bola tichá. Ó môj Bože», hovorieval vtedy, «ktože som ja, že na mňa pamätáš a mňa takým šťastným činíš.» Veľká bola jeho úcta i k Panne Márii. V jej sviatky mu pobožnosť zrumenila celú tvár a duch jeho bol vo vytržení.
Raz modlila sa chudobná ženička v kláštornom kostole dlho do noci. Paškál upozornil ju, že musí už kostol zavrel «Musím sa teda vzdialiť, ale modlite sa vy trochu za mňa, lebo mám doma tri na smrť nemocné deti a ani len kúska chleba pre ne a pre seba.» «Urobím to», riekol Paškál, a zavrel dvere. Ženička pozerala kľúčovou dierkou do kostola. I videla ho kľačať a išla plná nádeje domov. Tu našla zadivená dva chleby na polici. Na druhý deň prišli k nej dvaja dobrodincovia, ktorí o jej biede počuli a zaopatrovali ju i deti všetkými potrebami, kým maľučké neozdravely. Vo Villereale navštívil nemocnú ženu, ktorá ho prosila, aby jej vyprosil uzdravenie. On jej povedal: «Sestro úprimná, prosba táto nie je dobrá. Modli sa ale takto: Pane môj a Bože môj, jestli sa ľúbi Tvojej milosti, mňa z tohoto sveta povolať, nech sa stane Tvoja svätá vôľa.»
Keď sa generál rádu sv. Františka zdržoval v Paríži, poslali k nemu Paškála v záležitosti kláštornej. Cesta táto zo Španielska do Francúzska bola veľmi obťažná a nebezpečná. Bludárski Hugenotti, keď cestoval ich mestami, hádzali do neho kamenie a bili ho, že mu až ruku dolámali. Nikdy nerozprával o tomto prenasledovaní ani slova. Na ceste radili mu raz ľudia, aby cez isté mestečko nešiel, lebo že tam mor zúri. On ale vedený láskou k blížnym šiel, a keď ta prišiel, hovoril obyvateľom, že je to trest za ich hriechy; i prosil Boha o smilovanie, a prestal mor.
Proti sebe bol veľmi prísnym. Postieval sa mnoho, málo spával, často sa bičoval, najmä vtedy, keď cirkev svätila pamiatku niektorého mučeníka. Vo svojej izbičke nemal nič inšieho, než drevený kríž, obraz Panny Márie, starý stolík, drevenú kladu, ktorá bola jeho pohovkou a posteľou.
Posledný rok svojho života ztrávil Paškál vo Villereale pri Valencii. Keď mu Boh zjavil, že umre, mal veľkú radosť; v kostole dal sa do plesania a koho na ulici stretol, objímal ho a lúčil sa s ním. Jedného dňa prosil brata Alfonsa Kamacha, aby mu nohy umyl. Brat divil sa tomu; ale urobil mu po vôli. Keď mu umýval nohy, riekol: «Možno, že onezdraviem a posledné pomazanie prijať musím, a k tomu treba, aby som mal čisté nohy.» V nedeľu obľahol, dal sa zaopatriť sviatosťami umierajúcich, potom vstal, rozdával almužnu, ponavštevoval priateľov a chrámy. I obľahol zase. Na svätodušnú nedeľu začal naraz volať: «Ježiš, Ježiš!» Poznačil sa sv. krížom a prosil brata, aby ho svätenou vodou pokropil. Myslelo sa, že niečo strašného videl. Práve tedy bolo pozdvihovanie v kostole. — O krátku chvíľu usnul svätý vyznavač v najväčšom pokoji s úsmevom na tvári. Bolo to 17. mája r. 1592. Pápež Alexander III. vyhlásil ho r. 1690 za svätého.
Vyobrazuje sa ako mních františkánsky.
Poučenie.
Keď sv. Paškál zanechať chcel pastiersky stav a vstúpiť do kláštora, aby tam službe Božej celkom odovzdať sa mohol, radil mu jeden pastier: «Keď sa už chceš sveta odrieknuť, iď ku Cistercitom, lebo, ako počujem, je ich neďaleký kláštor najbohatší v celej krajine.» Svätý odpovedal: «Narodil som sa chudobný a chcem v chudobe a pokáni i naďalej žiť a umreť.» Kto porozumie tejto reči ? Kto inší, ako ten, kto je duchom úplne chudobný. Bohatstvo poskytuje prostriedky a príležitosti, by človek i najhorším náruživosťam hoveť mohol. Len zriedka nájdeme boháča bez ťažkých hriechov. Preto múdry Sirach obdivuje boháča, ktorý nábožným a cnostným ostal. S druhej strany človek chudobný ľahko vyhne mnohým hriechom, keď nemá k tomu ani príležitosť, ani prostriedky. Takými hriechami sú zemské nedovolené pôžitky a zábavy, ktoré sú už samy v sebe druhým na pohoršenie; z nich pochádza lenivosť, klamstvá, násilenstvá, vypínavosť, pohŕdanie blížnymi, pýcha, atď. To znal sv. Paškál a preto volil chudobu. V utrpení Ježiša Krista nachádzal sv. Paškál po celý svoj život útechu, radosť a veselosť. Často hľadel na sv. kríž a v tom pohľade našiel vysokú vedu, obdivovania hodnú múdrosť života, a svoje cnosti. On mohol volať s prorokom: «Duša moja raduje sa v Pánu a plesá v Bohu, Vykupiteľu svojom; všetky moje kosti volajú: Kto Ti je rovný, ó Pane môj!»
Modlitba.
Prosíme Teba, ó Pane, popraj nám milosti sebazaprenia dľa príkladu svätého Paškála, aby sme vždy nadobúdali milosti pred Tebou i pred ľuďmi, skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
|