Za panovania cisára rímského Decia žil v talianskom meste Kamerine bohabojný mládenec, menom Venanc Kamers. Ukrutný Decius prenasledoval všetkých tých kresťanov, ktorých jeho vyzvedači pochytali; dal ich hrozne mučiť a usmrtiť. Pätnásťročný mládenec nebál sa mučenia, ani smrti. Neohrozene navštevoval tajné schôdzky kresťanov, aby sa zúčastnil na obete nekrvavej a iných pobožnosťach. I bol chytený, a u miestodržiteľa Antiocha čo kresťan obžalovaný a postavený pred súd. Tu vyznal smele, že je kresťanom, že Ježiš Kristus, ktorého nasleduje a vyznáva, je pravý Syn Boha živého, že nemým lžibôžkom obetovať nebude. Antioch, ktorý mal útrpnosť s jeho mladosťou, vynaložil všetko, aby ho pekným spôsobom nahovoril, žeby modlám obetoval a tak život mladý si zachránil. Mládenec odpovedal neohrozene: «Ja klaniam sa len pravému živému Bohu, bôžkami vašimi vymyslenými a smiešnymi opovrhujem.» Keď žiadne hrozby jeho neohrozenosť nezlomily, rozkázal ho bičovať, do železa okovať a do tmavého žalára hodiť.
S radosťou znášal Venanc ťažké putá, ďakoval Bohu, že za hodného uznaný bol, pre Krista Pána trpeť, i prosil o pomoc a milosť Božiu, žeby v nastávajúcich trápeniach nepodľahol. Boh vyslyšal ho a soslal mu anjela svojho, ktorý mu nebeskú potechu doniesol a ku budúcemu mučeniu ho posilnil. Hneď na druhý deň rozkázal Antioch, aby neohrozeného mládenca zo žalára pred súd doviedli. Keď ho márne prehováral, rozkázal ho za nohy dolu hlavou zavesiť, okolo jeho hlavy oheň založiť a dýmom dusiť. Venanc vzdával chválu Bohu a vzýval veľkým hlasom Ježiša Krista. Keď jeden zo sudcov videl túto neohrozenosť mládencovu pri jeho mučení, uveril sám v Krista Pána. Sudca tento, menom Anastás Kornikulár, bol neskôr s celou rodinou od blahoslaveného kňaza Porfyria pokrstený a nezadlho zomrel spolu s ním mučeníckou smrťou.
Antioch poslal Venanca zase do žalára a naložil jakémusi Attalovi, aby ho pokúšal. Tento hovoril mládencovi, že i on bol kresťanom, ale že zaprel to meno preto, pretože sa presvedčil, že viera v život večný je bláznovstvo a že kresťania márne sa pozemského života odriekajú, lebo že niet žiadnej nádeje na budúci blahoslavený život. Svätý mládenec vysmial diabolského pokušiteľa. Rozhnevaný Antioch rozkázal katom, aby mu zuby vytrhali, škrane roztlkli a hrozne ho zbičovali. Keď ho zavliekli do smradľavého žalára, prišiel k nemu anjel a zahojil jeho rany. Žalárnik ráno videl, že je Venanc zdravý; oznámil to sudcovi. Sudca dal si ho predviesť a pýtal sa ho, akými čary bol uzdravený? Venanc odpovedal: «Milosťou a podivnou mocou všemohúceho Boha som uzdravený. A ty ešte zvelebuješ svojich drevených a kamenných bôžkov?» Sudca spadol so stolca a umierajúc zvolal: «Boh Venancov je pravý Boh; Jemu sa klaňajte a zničte našich ničomných bôžkov!»
Udalosť túto hneď oznámili miestodržiteľovi Antiochovi. Zlosť tohoto prekypela, i rozkázal katom, aby Venanca levom predhodili. Ale ako zadivily sa zástupy ľudí, ktorí prišli na toto obľúbené divadlo zabávať sa, keď videli, že levi položili sa k nohám mládencovým a ako mačiatka s ním sa ihrali a okolo neho sa otierali. Venanc hlásal teraz povýšeným hlasom vieru v pravého Boha a zveleboval s radosťou Syna Jeho, Ježiša Krista. Zázrak tento videli pohania, nastrašili sa a mnohí z nich obrátili sa, medzi nimi i úradníci a sluhovia miestodržiteľovi; týchto dal pochytať, mučiť a zabiť.
Venanca hodili naspäť do väzenia Keď Antioch na tretí deň súdil kňaza Porfyria, riekol tento sv. mučeník miestodržiteľovi, že videl vo sne ľudí, ktorých Venanc vodou pokropil, ako sa skveli jasnou žiarou; Antiocha ale že videl tmou zastreného. Miestodržiteľ rozzlobený Porfyria dal hneď zoťať, Venanca ale z mestských hradieb dolu shodiť; a keď sa mu nič nestalo, rozkázal i jemu hlavu zoťať. Keď ho kat ztínal, zatmelo sa slnce, nastalo hrozné zemetrasenie a strašná búrka hrozila vyvrátením celého mesta. Antioch zutekal z mesta, ale pomsta Božia zastihla ho, lebo o niekoľko dní zhynul ohyzdnou smrťou.
Svätý Venanc sťatý bol dňa 18. mája r. 250 po Kristu Pánu. Telo jeho, a iných mučeníkov, bolo v meste Kamerine v tichosti pochované. Keď prešly búrky prenasledovania kresťanov, nábožní jeho ctitelia vystavali kostol nad jeho hrobom, nad ktorým sa mnoho divov a zázrakov stalo. Pápež Klemens X., ktorý predtým bol biskupom v Kamerine, dal kostol tento, v ktorom i podnes kosti svätého mučeníka Venanca odpočívajú, značne opraviť a okrášliť.
Vyobrazuje sa čo mládenec s mečom v jednej a s palmovou ratolesťou v druhej ruke.
Poučenie.
«Svätí a spravodliví radujte sa v Pánu. Vás vyvolil Boh za dedičov svojich. Tak spieva cirkev svätá pri slávení pamiatky sv. mučeníka Venanca. Svätý tento veľmi mnoho trpel neohrozene, a len o to prosil Boha, aby mu dal sily, žeby vytrval až do konca čo jeho verný vyznavač a sluha A Boh posielal mu na pomoc svojho anjela, aby ho posilňoval a pri obrátení pohanov napomáhal. Keď s hradieb shodený a katmi po skalách a tŕňoch vláčený bol, a keď títo veľký smäd pocítili, oznámil mu anjel, aby prežehnal skalu. Zo skaly tej začala hneď vyvierať voda a vojaci sa občerstvili a mnohí z nich uverili v Krista Pána. Takou milosťou posilňoval Boh sv. mučeníka na jeho úpenlivú prosbu. On zotrval až do konca v boji svätom, a Boh učinil ho dedičom svojím v sláve večnej. Kresťane! Táto vytrvalosť v boji proti diablovi, je zvláštny dar Boží. Žiaden človek nie je istým, že až do konca v milosti Božej zotrvá, žiaden človek nemôže byť bezpečným, že do neba príjde; i v poslednom okamžení môže byť šťastnej večnosti pozbavený. Preto i sv. Pavel bál sa, aby nebol zavrhnutý. A Kristus Pán sám hovorí: «Kto zotrvá až do konca, ten bude spasený!» Preto, kresťane, buď na stráži! Kto stojíš, daj pozor, aby si nepadol! Pros vždy o milosť Božiu, žeby si zotrval v dobrom až do konca.
Modlitba.
Bože, ktorý si tento deň víťazstvom sv. Venanca mučeníka Svojho posvätil: vyslyš prosby ľudu Svojho a popraj, aby sme, ktorí jeho zásluhy ctíme, i jeho stálosť vo viere nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
|