Ku koncu r. 1221 narodil sa v Sergne, v talianskej krajine Apulii, chudobným a cnostným rodičom syn, ktorý pri sv. krste dostal meno Peter. Keď mal päť rokov, zomrel mu otec. Ovdovelá matka vychovávala svojich dvanásť detí v bázni Božej. Jedonásť chlapcov vyučilo sa remeslám a Petra dala do škôl. Usilovný mladík robil veľké pokroky vo školách, cvičil a zdokonaloval sa v umeniach vôbec, ale v kresťanskej dokonalosti zvlášte, lebo bol presvedčený, že všetky známosti vo vedách bez cnosti a lásky k Bohu sú márne. A naplnený túžbou po samote, opustil v dvadsiatom roku veku svojho svet a utiahol sa na púšť v hornatom kraji a upravil si úzku jaskyňu za obydlie. Za tri roky trávil život skrytý pred ľuďmi modlením, postami a rozjímaním. Chýr o jeho svätom živote rozniesol sa po celom kraji. I navštevovali ho kňazi a svetskí a znepokojovali ho v jeho samote. Ťažko dal sa prehovoriť, aby sa dal vysvätiť na kňažstvo. Vyhováral sa, že je toho úradu nehodný, že sa ani sv. Benedikt neopovážil dať vysvätiť. Konečne išiel do Ríma a prijal sviatosť posvätenia kňažstva. Lež tam sa nezdržoval dlho; o dva roky opustil Rím a žil za päť rokov v jaskyni na vrchu Murroni. Tu pripojili sa k nemu r. 1251 dvaja učeníci; a že nemali v jaskyni dosť miesta, odišli s ním na vrch Majella a vystavali si izbičky, ktoré ohradili prútovým plotom; tu žili spolu tak radostné dni, že i mnohí iní túžili pod vedením Petrovým v nábožnosti, sebazaprení a cnosťach život svoj tráviť. Na mnohé prosby prijal tých najpobožnejších k sebe; ačkoľvek sa za nehodného uznával, aby i druhých ku spaseniu viedol, keď sám so svojimi slabosťami mal dosť úzkostlivostí a starostí. Vystavali si kláštor a žili dľa prísnych pravidiel sv. Benedikta. Peter modlieval sa celý deň a z väčšej časti i v noci. Aby sa zotavil, zaoberal sa ručnými prácami. Mäsa nikdy nejedol, vína nepil a postil sa tri dni do týždňa. Vo štyridsaťdennom pôste vzal sebou desať chlebov a osem cibúl a utiahol sa do jaskyne. Keď ho učeníci v noci Božieho vzkriesenia polozamrznutého do kláštora odnášali, našli v jaskyni ešte päť chlebov. V Lyone odbývaný cirkevný snem vyniesol prísne uzavretia proti kláštorom a mnohé i vyzdvihol. Peter vymohol u pápeža Gregora X., že bol jeho rád dľa pravidiel sv. Benedikta povolený a mnohými milosťami obdarený. A tu jeho rád, ktorý neskôr prijal meno Celestínov, natoľko zrástol, že nezadlho 36 domov si vystaval a 1600 kňazov počítal.
Keď nábožný ľud Petra valnými návštevami unúval a tým v plnení povinností prekážal, odhodlal sa tento, že kláštor opustí a u sv. Bartelma de Loge v jeho pustovni sa usadí. Ale i tu prenasledovala ho nábožná zvedavosť; tedy tajne ušiel do Majelly; a keď ho i tu znepokojovali, utiahol sa do svojho prvého kláštora v Murrone.
Roku 1292 umrel pápež Mikuláš. Kardináli nemohli sa dohodnúť pri voľbe nového pápeža, a preto pápežský stolec zostal tri roky neobsadený. Keď sa kardináli shromaždili v meste Perugii k voľbe, tedy kardinál Ostia navrhol, aby bol Peter na pápežský trón povolaný. Tento návrh bol prijatý a Peter jednohlasne za pápeža vyvolený. Keď však vyslaný arcibiskup z Lyonu s inými kardinálmi do Murrone prišiel, aby Petra do Perugie uviedli, nechcel túto najväčšiu ale i najobťažnejšiu hodnosť prijať; a keď i králi Sicilský a Uhorský Andrej III. veľmi na neho doliehali, ušiel so svojím učeníkom Róbertom z kláštora. Vyslanstvo rýchle pustilo sa za nimi, a keď ich dohonilo, nútilo Petra k prijatiu voľby, lebo že je to vôľa Božia. Týmto sa dal nahovoriť a privolil; na to oslovil Róberta, aby išiel s nim. Ten však odpovedal: «Nezaväzuj ma, prosím, aby som s tebou do tŕňov sa hodil. Ja som súdruh tvoj na úteku, ale nie v tvojom povýšení. Tedy samotný s veľkým žiaľom nasledoval kardinálov do Akvileje, kde 29. augusta 1294. v biskupškom chráme pri prítomnosti 200.000 ľudí slávnostne posvätený a korunovaný bol. Prijal pápežské meno Celestín Vedľa neho pomenoval sa i početný, ním založený rád Celestinský.
Hneď na začiatku svojho pápežského úradovania vydal najmúdrejšie a najpotrebnejšie nariadenia ku dobrému sv. cirkvi smerujúce. Čo v posledných rokoch bolo v cirkvi zanedbané, napravilo sa skoro. Svätý pápež navštívil Neapol a usporiadal tam cirkevné záležitosti. Vymenoval chybujúcich kardinálov z najzaslúžilejších mužov. Vo svojom paláci žil čo mních a pustovník. V pápežských záležitosťach riadil sa dľa rady najmúdrejších kardinálov, bez rozdielu, či boli Taliani alebo z cudzích krajín. Niektorí nespokojenci, ktorí túžili po povýšení, začali proti nemu verejne reptať. Toto sa natoľko dotklo jeho útlocitého srdca a svedomia, že sám pred sebou sa zhrozil a považoval sa za nezkuseného nevedomca, tedy za nesúceho k tak vznešenému úradu. I utiahol sa do samoty a odovzdal správu cirkvi niektorým vynikajúcim kardinálom. Lež nespokojenci šomrali čo diaľ, tým hlasnejšie. Nato sa svätý pápež rozhodol, že zaďakuje. Kardináli, kňažstvo a ľud v procesiach hrnul sa ku palácu pápežskému a.prosili ho, aby to nerobil. On však zložil pápežskú korunu 13. decembra v shromaždení cirkevnom. A tak spravoval požehnane sv. cirkev len za štyri mesiace.
Za jedenásť dní vyvolený bol za pápeža kardinál Benedikt Kajetan, muž to v právach cirkevných veľmi zbehlý, a prijal meno Bonifác VIII, i bol dňa 16. januára r. 1295 korunovaný.
Sv. Peter odišiel tajne do svojho kláštora Morroni, tam vzal k sebe jedného učeníka a utiahol sa s ním do blízkej hory, kde tajne žil svojmu duševnému spaseniu.
Pápež Bonifác VIII. prinútený bol hneď z počiatku svojho panovania niektoré duchovné osoby na poriadok upozorniť, ba i prísne proti ním vystúpiť. Ako pápež Celestín, tak i Bonifác VIII. naľakal sa nespokojencov, ktorí teraz i proti nemu hlasne vystupovali, shromaždenie vydržiavali a nenávideného predtým od nich Celestína, a čo hneď i násilne na pápežský trón naspäť posadiť zamýšľali. Aby skrze týchto nespokojencov rozkol v cirkvi nepovstal, prosil pápež Bonifác kráľa Neapolského, žeby sv. Petra do Ríma poslal. Keď sv. Peter Celestín o tom sa dozvedel, že ho nespokojenci použiť chcejú za nástroj rozkolu v cirkvi, zhrozil sa a chcel ujsť do cudzej zeme. Vysadol na loď, ktorá protivnými vetrami naspäť vrhnutá bola. Kráľovskí vojaci vzali ho medzi seba a doviedli do Anagni, kde sa práve pápež Bonifác zdržoval. Sv. Peter Celestín uistil pápeža, že ho žiadna moc neprinúti svoju samotu opustiť a rozkol v cirkvi zapríčiniť. Aby naďalej znepokojovaný nebol, dali ho do pevnosti Fumona a on riekol: «Ja som na svete nič inšieho si nežiadal, ako samotnú izbičku, a túto mi dali.» Aby Bonifác sv. Petra potešil, poslal raz k nemu troch kardinálov. Títo prišli vo sviatok sv. Jána do Fumona, a zadivili sa, keď videli sv. Petra na tento sviatok sv. omšu v čiernom ornáte slúžiť. Po sv. omši vyriadili kardináli úctu svoju a posolstvo pápežovo k nemu. On odpovedal: «Rieknite pápežovi, aby sa nezarmucoval pre mňa. Ja som veľmi spokojný, a inšie si nežiadam. A povedzte mu, že sa neprestanem za neho k Bohu modliť.» A keď sa ho pýtali, prečo slúžil v čiernom, odpovedal: «To sa stalo preto, lebo môj priateľ, Uhorský kráľ, Andrej III., dnes v noci umrel, a ja, pretože mi Boh váš príchod zvestoval, chcel som vás predísť, aby som duši tohoto panovníka v očistci čim skôr ku pomoci prispel a ju ztade vyslobodil, čo sa mi i obetou sv. omše podarilo.»
Tak žil vo Fumone spokojno a ticho, ako vždy. Roku 1296 upadol do zimnice, dal sa zaopatriť sviatosťami zomierajúcich a usnul v Pánu dňa 19. mája v 75. roku bohumilého veku svojho. Pohrab jeho bol veľmi slávnostne v chráme sv. Petra v Ríme odbavovaný. Na hrobe jeho stály sa mnohé zázraky. Pápež Klemens V. vriadil ho dňa 5. mája r. 1313 do počtu svätých.
Vyobrazuje sa v rúchu pápežskom.
Poučenie.
Sv. Peter Celestín riekol už vo svojej mladosti: «Chcem byť dobrý sluha Boží.» A tým bol až do smrti. Vždy väčšie a väčšie pokroky činil v dokonalosti. A prečo túžil tak veľmi po samote? On bol presvedčený o svojej slabosti ľudskej a obával sa, že jeho nevinnosť medzi ľuďmi nebude môcť byť zachovaná. On znal svoje vlastnosti, ktoré ho k samote, a nie ku verejnému úradu vábily. Modlitby svoje mohol nemýlený len v samote dľa vôle svojej odbavovať, i rozjímať a seba mŕtviť. A mal iste ešte i mnohé iné príčiny k tomu, že len samotu vyhľadával, aby bol dobrým sluhom Božím. A tým svojím životom dal výmluvný príklad života svojím učeníkom z rádu jeho. Veď každý človek musí vo svojom povolaní po dokonalosti túžiť. Kresťane, nemôžeš-li žiť v samote, zachovávaj aspoň Božie a cirkevné zákony, chráň sa ťažkých hriechov, čin dobré skutky, plň, čo žiada Boh v stave tvojom od teba a budeš spasený!
Modlitba.
Prosíme Teba, ó Pane, ktorý si sv. Petra Celestína ku najvyššej hodnosti v cirkvi povýšiť a poučiť ráčil, ako má prednosť dať poníženému životu, popraj nám milostivé, žeby sme dľa jeho príkladu zemskými vecami pohŕdali, a hodnými sa stali odplaty, ktorá je pokorným prisľúbená. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|