Sv. Ján a Pavel, mučeníci

(26. 6.)

Konštancia, dcéra cisára Konštantína Veľkého, bola na orodovanie sv. Agnešy od nebezpečnej nemoce oslobodená a učinila sľub večného panenstva. Od toho času žila utiahnuto v Ríme. Na dvore svojom mala čo správcov dvoch vznešených Rimanov, Jána a Pavla, ktorí od svojej mladosti boli horlivými kresťanmi. Zbožní títo bratia vyznačovali sa láskou k blížnym, navštevovali nemocných a chudobných a rozdávali zo svojich bohatých statkov hojné almužny, pri čom ich Konštancia štedre podporovala.

Bojovní Scythi vtrhli do Thracie a ohrožovali Carihrad. Cisár Konštantín poslal proti ním slávneho vodcu Gallikana, ktorý bol predtým konsulom v Ríme a nedávno nad Peržanmi skvelé víťazstvo vydobyl. Gallikan tiahol na Dunaj a sľúbil cisárovi, že nad nepriateľmi zvíťazí, keď ho vymenuje zase za konsula Ríma a dcéru Konštanciu za manželku mu dá. Cisár znal sľub, ktorý učinila jeho dcéra a preto bol v rozpakoch. Keď to počula Konštancia, prosila otca, aby smela Gallikanove dcéry, Attiku a Arthemiu, pri sebe vychovávať, kým ich otec bojovať bude a aby Ján a Pavel s ním do vojny išli. Vôľa jej bola vyplnená. Gallikan nemohol Scythov premôcť. I radili mu Ján a Pavel, žeby urobil sľub, dľa ktorého by sa dal pokrstiť, keď mu Boh víťazstva nad Scythami popraje. Pohan Gallikan urobil sľub. Scythi boli zbití a vojvoda vracal sa so slávou naspäť do Ríma. Medzitým vychovávala Konštancia dcéry Gallikanove vo sv. náboženstve. Zpočiatku vzdorovaly mladé pohanky, pomaly daly sa ale poučiť a keď ich otec do Ríma sa vracal, boly v kresťanskej viere dokonale vyučené. Jak zadivil sa Rím, keď Gallikan odstúpil od svojej žiadosti, aby Konštancia manželkou jeho sa stala, a dal sa s dcérami svojimi pokrstiť. Prevzal úrad konsulátsky, ktorý mu cisár nanútil; no za rok ho složil, prepustil na slobodu päťtisíc otrokov, odišiel so sv. Hilariom do mesta Ostie, a vystaval tam nemocnicu, ktorú sám riadil. Nezadlho zomrel cisár Konštantín Veľký, za ním nasledovali Konštans a Konštancius. Po ich smrti zaujal r. 361 Julian odpadlík trón cisársky. Bezbožný tento pokrytec chcel zase pohanstvo uviesť do ríše rímskej. Gallikan bol prvým, ktorého začal prenasledovať; on ušiel síce do Alexandrie, ale bol tam chytený a sťatý.

Ján a Pavel, ktorí vysoké úrady pri cisárskom dvore pod troma cisármi zaujímali, opustili dvor Julianov, lebo sa necítili na svojom živote istými. Julian poslal k nim poslov svojich so žiadosťou, aby sa k jeho dvoru vrátili a bývalé svoje hodnosti prijali. Pri dvore chcel ich prinútiť k tomu, aby sa svojej viery odriekli. Svätí bratia odpovedali, že chcú v súkromnosti žiť. Keď ich neskôr na svoj dvor privábil a ich osobne nahováral, aby mu pri správe krajiny pomáhali, odpovedali sv. bratia: «Tvoji kresťanskí predchodcovia Konštantín, Konštans a Konštancius slúžili rádi čo cisári Kristovi, a keď vstúpili do chrámu, odložili svoju korunu a klaňali sa Bohu so sklonenou k zemi hlavou. Keď ale svet nebol hoden takých cisárov, vzalo ich nebe do spoločnosti anjelov, a od toho času, čo si ty po Konštanciovi cisársku dôstojnosť prevzal, zanechal si cností plné náboženstvo a nasleduješ také veci, o ktorých dobre znáš, že sú nie božské. Pre túto špatnosť nepozdravili sme ťa čo cisára a nechceme brať účasi na tvojom panovaní, lebo nie sme lichí, ale opravdiví kresťania.»

Julian riekol: «I ja prijal som v cirkvi posviacku a keby som bol chcel, bol by som na najvyššiu hodnosť v cirkvi vystúpil. Keď som ale poznal, jakou bláznivosťou je, potrebné a užitočné opustiť, v hnilej lenivosti a nečinnosti žiť, venoval som sa umeniu vojenskému, obetoval som bohom a vystúpil som na vrchol zemskej moci. I vy musíte uznať, že ste boli na cisárskom dvore odchovaní; preto nesmiete sa odo mňa vzďaľovať, i učiním vás prvými vo svojom paláci. Keď opovrhnete mojím nabídnutím, prinútený budem tak' jednať, žeby som nikomu ku posmechu nebol.»

«Hanbu ti neurobíme,» odpovedali sv. bratia, «žeby sme niektorého človeka nad teba povyšovali, ale Boha, ktorý nebe a zem a všetko, čo na nich je, stvoril, viac poslúchame, než teba. Ľudia svetu oddaní nech sa boja tvojho nepriateľstva; my sa len bojíme, aby sme neprepadli nepriateľstvu Božiemu. I buď uistený, že nikdy na tvoj dvor a do tvojho palácu neprijdeme.» Nahnevaný cisár Julian riekol: «Dávam vám desať dní na rozmyslenie, aby ste nemuseli násilne ku mne prisť.» Ján a Pavel odpovedali: «Považuj to, ako by daný nám čas bol sa minul a čím sa vyhrážaš, že o desať dní vykonáš, urob to dnes.» — «Vy myslíte,» usmial sabohaprázdnyjulian, «ževás kresťania za mučeníkov vyhlásia.» I povstal trasúc so zlosťou na celom tele a zvolal: «Keď prijdete ku mne o desať dní, prijmem vás ako priateľov, keď neprijdete, potrescem vás ako nepriateľov vlasti!»

Ján a Pavel povolali k sebe kresťanov, medzi nimi kňaza Krispa, jáhna (diakona) Krispiniana a velebnú pannu Benediktu, i rozprávali im, čo sa prihodilo, modlili sa, prijali sv. sviatosti a rozdávali majetok svoj chudobným. O desať dní prišli vojaci a poviazali ich. Keď to počul Krispus, išiel do ich domu, nebol ale dnu vpustený. Na obed pritiahol Terencian s cisárskou strážou a riekol Jánovi a Pavlovi: «Cisár posiela vám zlatú sochu Jupiterovu (Paromovu), aby ste sa jej klaňali a kadidlo zapálili . Keď nie, mám vás dať tu zoťať, lebo slušnosť požaduje, žeby tí, ktorí v cisárskom dome vychovaní boli, neboli verejne zabití.» — «Keď je Julian tvojím pánom,» odpovedali Ján a Pavel neohrozene, «žij s týmto svojím pánom v pokoji a bud s ním šťastlivý; my ale nemáme žiadneho pána okrem jediného Boha: Otca, Syna a Ducha svätého, ktorého ten v bláznovstve svojom zaprel, a pretože pred tvárou Božou je zavrhnutý, nuž chce i nás do večného zatratenia uvrhnúť.»

Vojvodca Terencian hrozil im, že ich dá usmrtiť a rozkázal v dome hlbokú jamu kopať. Vyznavači Boží neklátili sa. Terencian dal im hlavy zoťať a telá ich v tej jame pochoval To stalo sa roku 362, dňa 26. júna. Na druhý deň rozhlásil cisár Julian,že tvrdohlavých bratov do vyhnanstva poslal.

V noci zjavil Boh vo snách kňazom Krispovi a Krispinianovi a panne Benedikte, že sv. Ján a Pavel tajne usmrtení boli a kde sa ich telá nachádzajú. I nariekali nad tou ohavnosťou a vinili cisára čo vraha. Neľudský cisár dal ich pochytať, že oplakávajú Jána a Pavla a bohom sa rúhajú. Keď nechceli žalobu svoju odvolať a modlám obetovať, boli mučení a zabití. Mŕtve ich telá vzali nábožní kňazi a pochovali ich v dome pri hrobe sv. Jána a Pavla.

Jediný syn Terencianov navštívil tajne dom sv. Jána a Pavla a zbláznil sa. I behal ulicami mesta Ríma a vykrikoval, že cisár Julian dal sv. Jána a Pavla zavraždiť. Terencian poznal príčinu tohoto nešťastia, oželel svoj skutok, dal sa pokrstiť a keď sa na hrobe sv. mučeníkov Jána a Pavla modlil, uzdravil sa jeho syn. Rozhnevaný cisár dal i týchto usmrtiť. Telá ich pochované boly v dome sv. Jána a Pavla. Zlostný odpadlík cisár Julian zahynul nezadlho v bitke; keď umieral, zvolal: «Zvíťazil si Galilejský!» Mal len 23 rokov, keď Ježiš Kristus, kráľ všetkých kráľov, zúreniu jeho konec urobil.

Cisár Jovian povolal k sebe radcu Vicenta a riekol mu: «Zavolal som ťa, lebo som počul, že svätí kňazi Krispus, Krispinian a svätá Benedikta, ktorých dal Julian zabiť, v dome sv. Jána a Pavla sú pochovaní. Prosím ťa, vyhľadaj usilovne telá bratov Jána a Pavla.» A Vicent našiel so svojím synom Pamachiom ostatky svätých, ďakoval Bohu z celého srdca a oznámil to a PaveI hneď cisárovi Jovianovi, ktorý zvolal: «Všemohúci Boh obdaroval nás veľkým milostivým darom; poraď sa so znalcami, zachráň ostatky svätých v úcte a vystav na mieste domu svätých bratov chrám Pána.»

Roku 380, za pápeža Damasa, dialy sa mnohé divy na hrobe sv. Jána a Pavla. Chrám ten dostal i meno sv. Pamachia, lebo ho on, priateľ sv. Hieronyma, ku cti sv. mučeníkov Jána a Pavla rozšíril a okrášlil.

Roku 1669, za pápeža Alexandra VII., prenesená bola časť ostatkov sv. Jána a Pavla do chrámu v meste Aviňone (Avignon) vo Francúzsku, do Benátok, Ravenny a do Fuldy. I kráľ český Karol IV. doniesol niektoré ostatky svätých bratov do Prahy už r. 1559 a daroval ich biskupovi Danielovi z Lipy. Jednu časť dostal i arciknieža Rudolf IV. Rakúsky a daroval ju r. 1360 chrámu sv. Štefana vo Viedni.

Ľud ctí sv. bratov čo patrónov proti búrke.

Sv. Ján a Pavel vyobrazujú sa v rímskom rúchu, s mečom v ruke.

Poučenie.

Pokrytstvo je ohavný hriech. Čoho schopný je pokrytec, keď dosiahne cieľ svoj, vidíme na odpadlíkovi kresťanskom, cisárovi Julianovi. Vychovávaný v kresťanstve, tváril sa na vysokých školách čo horlivý kresťanský mladík. Pre svoju domnelú nábožnosť obdržal od biskupa i prvú nižšiu posviacku kňažstva. Keď stal sa cisárom, složil náličnicu domnelého kresťanstva a stal sa zúrivým pohanom. Áno, pokrytstvo je nebezpečným hriechom. Pokrytstvom šírily sa všetky bludárske sekty. Arius ukazoval sa tak poníženým a tak mrtvil svoje telo, že ho všetky ženy v Alexandrii za svätého držaly. Nestor a Eutyches zdánlivou pobožnosťou svojou pobláznili celý Východ; Pelagia držal svet za pobožného kňaza. Luther a a Kalvín hlásali neprestajne o oprave v cirkvi, o napravení a zpätuvedení viery a mravného života. A čo boly ciele ich namáhania?! Preto Ježiš Kristus prísno karhá pokrytcov — farizeov a zákoníkov: «Beda vám pokrytci, vy ste ako obielené hroby, zvonku krásni, vnútri plní hniloby a červov. Beda vám, vy zatvárate pred ľuďmi nebo, sami doň neidete, ktorí ale dnu chcejú, tých ta nepustíte. Beda vám pokrytci, vy odbavujete dlhé modlitby, zožierate ale domy vdov; jedávate zeleniny a čmely, prestupujete ale hlavné články zákonu. Umývate starostlivé pohár a misu zvonku, vnútri ste ale plní krádeže a nečistoty, vy hadi a pokolenie jašterčie!» Preto obávali sa i svätí bratia Ján a Pavel pokrytca Juliana a opustili cisársky dvor, na ktorom pod troma cisármi vysoké úrady zastávali. Julian čo cisár odhodil pravú vieru. Keď odberal kresťanom majetky, posmieval sa: «Váš Kristus hovorí v evanjeliume: kto sa nevzdá všetkého, čím vládne, nemôže byť mojím učeníkom.» Kresťanov menoval potupne «Galilejskými,» dal icn mučiť a zabíjať. Svätí Ján a Pavel sa teda báli, aby pri dvore takého vladára neboli pozbavení sv. viery a radšej umreli smrťou mučeníckou. Julian zahynul v zúfalstve, sv. Ján a Pavel žijú v nebesiach.

Modlitba.

Ó Bože, popraj nám milosti na prímluvu svätých svojich mučeníkov Jána a Pavla, aby sme sa ničím nedali odviesť od povinnej vernosti ku Ježišovi a Jeho cirkvi, aby sme i my podieľ mať smeli na sláve nebeskej. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.