Sv. Ladislav, kráľ uhorský

(27. 6.)

Béla I, ktorý roku 1061 stal sa kráľom uhorským, vzal si za manželku kráľovskú princeznú Ricu (Richesu) vo svojom vyhnanstve v Poľsku. Tu narodil sa mu syn Geyza a r. 1031 syn Ladislav.

Nábožná matka vychovávala Ladislava vo všetkých kresťanských cnosťach, ktorými sa už v útlej mladosti vyznačoval. Každý obdivoval jeho lásku k nevinnosti, útly súcit s chudobnými a veľkú jeho nábožnosť. Keď otec Béla 1. povolaný bol za kráľa uhorského, žil Ladislav na skvelom kráľovskom dvore veľmi nábožne. Po smrti otcovej r. 1063 chceli velikáši synov Geyzu a Ladislava posadiť na otcovský trón. Biskup Desider naklonil ich, aby mladistvému Salamonovi, synovi kráľa Andreja I., kráľovskú korunu ponechali. Salamon nemiloval pokoj a viedol nešťastné vojny; i pozbavili ho Uhria koruny a r. 1074 vyvolili Geyzu za kráľa svojho. Ladislav pomáhal bratovi Geyzovi vo všetkých výpravách vojenských. I premohli divokých Kumánov. Že Boh poprial im víťazstva, zamýšľali vo Vacove vystavať chrám ku cti preblahoslavenej Panny Márie. Keď jedného dňa hľadali miesto, kde by ten chrám vystavali, a kaplnku sv. Petra prezerali, uzreli neďaleko na poli jeleňa, ktorého parohy ohnivá žiara otáčala. Jeleň bežal do hustej hory, vojaci za ním; keď ho prenasledovali, skočil do Dunaja a zmizol. Ladislav divil sa tejto udalosti: «To bolo zjavenie, anjel Boží!» «Čo znamená tá žiara okolo jeho parohov ?» pýtal sa Geyza. «Brat môj,» odpovedal Ladislav, «to neboly parohy, ale krýdla a čo ty žiarou menuješ, bolo skvelé perie. Tam, kde stál, naznačil nám Boh miesto, na ktorom chrám postaviť máme.» I vystavali chrám, obdarovali ho statkami a zlatým náradím.

Roku 1077 zomrel kráľ Geyza a Ladislav bol jednohlasne za kráľa vyvolený; lebo chudobní a bohatí oslavovali jeho nábožnosť, spravodlivosť, veľkodušnosť, múdrosť, udatnosť, láskavé srdce a cnostný život. Všetok ľud zaplesal radosťou, keď kráľom zostal, len Ladislav smútil, že Salamon musel mu ustúpiť. Ladislav prevzal vládu, nedal sa ale slávnostne korunovať, kým sa priateľsky so zosadeným kráľom Salamonom nevyrovná. Láskavý Ladislav zklamal sa v nádeji. Zlostný a nepokojný Salamon chcel Ladislava usmrtiť. Ladisiav bol upozornený, dal uväzniť Salamona. a bratsky s ním nakladal. Salamon uznal Ladislava za kráľa a tento dal sa roku 1081 korunovať. Nezadlho zase začal Salamon nepokoje robiť a násilne chcel sa zmocniť kráľovskej koruny, padol však do rúk Ladislavových, ktorý ho roku 1083 na Vyšehrade uväzniť dal, kde sa veľmi láskavé s ním zachodilo. Salamon zdál sa byť napraveným a kráľ pustil ho na slobodu. Odišiel do Moldavy ku kniežaťu Kuteskovi, ktorému dcéru svoju chcel dať za manželku. Kumáni pod svojim kniežaťom Kuteskom vtrhli do Uhorska a chceli Salamona na trón kráľovský posadiť. Ladislav zbil ich roku 1086 pri Munkáči a Salamon ušiel na Prut ku divokým Pečencom. I nevedomo, kde zomrel.

Od toho času požíval Ladislav pokoja na svojom kráľovskom tróne. I usiloval sa, aby v krajine poriadok urobil, mravy pozdvihol a vieru svätú upevnil. Povolal snem, na ktorom s pomocou biskupov výborné zákony vydal, ktorými poddaní sa zaväzovali, aby príkazy Božie a cirkevné zachovávali a plnili. Poklady, ktoré nepriateľom premoženým odňal, vynakladal na stavanie chrámov a ku skutkom kresťanskej lásky. V každom ohľade usiloval sa nasledovať svojho slávneho predchodcu, sv. Štefana. K nemu mal každý poddaný prístup. Rozopry svojich poddaných vyrovnával nie ako sudca, ale ako otec. Každý človek našiel v ňom obranca práva. Vo svojom paláci žil veľmi prísno. Mrtvením tela svojho namáhal sa prekaziť, aby sa telo neprotivilo duši. Postieval sa často a veľmi prísno. Pri jiedle bol vôbec veľmi striedmy. Víno nikdy nepil. Dom Boží bol mu milší, než paláce veľmožov. Celé hodiny modlieval sa denne. Bol chudobným, vdovám a sirotám tešiteľom, štedrým otcom. Proti nepriateľom bol veľkodušným a milostivým. Keď sa jednalo o práva sv. cirkvi a vlasti, bol neohrozeným a prísnym. Pohanstvo celkom vykorenil. Zakladal biskupstvá a opátstva, ktoré bohato nadelil. Staval chrámy a kostoly, medzi ktorými najznamenitejší je Veľkováradský.

Vo vojne a bitkách bol sv. Ladislav udatným, ba bohatierskym. Keď roku 1089 kráľ chorvátsky Zvonimír zomrel a vdovu kráľovu velikáši chorvátski prenasledovali, išiel sv. Ladislav sestre svojej na pomoc, zbil nepriateľov a keď jeho sestra nad nespokojnými poddanými panovať nechcela, pripojil Chorvátsko k Uhorsku. Keď Kumáni pod svojim vodcom Kopulčom do krajiny vtrhli, premohol ich celkom, zajal mnohé rody a usadil v prostriedku Uhorska. Na sneme v Sabolči, ktorý roku 1092 držal, vydal prísné zákony proti pohanom a bludárom. Keď Rusíni kráľa poľského Vladislava napadli, išiel r. 1093 pokrvnému svojmu do Haliče na pomoc a premohol Rusínov.

Povesť o svätom a bohatierskom kráľovi šírila sa po celom svete. Keď cisár Henrik IV. vzdoroval pápežovi Gregorovi VII., ponúkali nemecké kniežatá cisársku korunu sv. Ladislavovi; on ju ale neprijal, lebo netúžil po svetskej sláve, ale po spasiteľnom živobytí.

Slávny pustovník Peter z Amiensu vrátil sa zo Svätej Zeme a povzbudzoval svojimi zápalistými kázňami v Taliansku a Nemecku, aby sa kresťania zbroje chytili a sväté miesta, kde Ježiš Kristus žil a zomrel, z rúk divých, neveriacich Zeldčukov vyslobodili. I pápež Urban II., ktorému Peter ukrutnosti nepriateľov Kristových opisoval, vyzýval kresťanských panovníkov, aby hrob Spasiteľov vydobyli. Králi: Francúzsky, Anglický a Španielský shromaždili 300.000 vojska križiackeho a vyzvali sv. Ladislava, aby ho proti neveriacim do poľa viedol. Sv. Ladislav prijal vodcovstvo; ale neprekročil ešte ani hranice krajiny, keď nebezpečne ochorel. I povolal velikášov svojich k sebe, ustanovil nástupcu svojho trónu, poručil svoje majetky chrámom a chudobným, i zomrel, odovzdaný do vôle Božej, dňa 30. júla r. 1096. Telo jeho pochované bolo s veľkým smútkom vo Veľkováradskom chráme. Krajina uhorská smútila za ním a oplakávala ho za tri roky. Pri jeho hrobe stály sa mnohé zázraky. Pápež Celestín III. vyhlásil ho r. 1198 za svätého a ustanovil jeho sviatok na deň 27. júna, ktorého dňa ostatky jeho vyzdvihnuté a prenesené boly.

Sv. Ladislav vyobrazuje sa ako kráľ s berlou v ruke.

Poučenie.

Sv. Ladislavovi neležalo nič tak veľmi na srdci, ako sláva Božia a šťastie vlasti. Mocný kráľ nevážil si bohatstva, ani slávu svojej udatnosti; a keď krajinu svoju usporiadal, rozširoval kráľovstvo Božie na zemi, viedol poddaných svojich ku vzdelanosti, cnosti a zbožnosti. Ačkoľvek Salamon viackrát siahal mu na život a trón, hotový bol vždy mu odpustiť, keď pokánie činil, vykázal mu znamenité dôchodky, modlil sa za neho, áno bol by mu i trón popustil, keby sa nebol obával, že v krajine nepokoje povstanú. Tým objavil svoje spanilé a ušľachtilé srdce. Bohatstvo a kráľovská moc nebezpečné sú duševnému spaseniu; ony často vedú človeka k násilenstvám a ťažkým hriechom. Dôkaz toho máme na Salamonovi, ktorý pred sv. Ladislavom kraľoval. Túžba po panovaní a po bohatstvách priviedla ho k tomu, že ľud proti zákonite vyvolenému kráľovi búril, že sa s nepriateľmi vlasti spojoval a s ich vojskami vlasť napádal. Jak inakšie jednal zbožný Ladislav. On žil vlasti, skromne, ponížene, svojmu a svojich poddaných duševnému spaseniu. Nebeské kráľovstvo na zemi rozširovať bolo jeho úlohou života. Kresťane, i ty máš toto kráľovstvo na zemi vyhľadávať. Veď si povolaný do kráľovstva Božieho; je to dedičstvo, ktoré ti nebeský Otec prisľúbil. Nie je treba, aby si bol bohatým, učeným, mocným. Len cnostný život robí medzi ľuďmi rozdiel. Naše kráľovstvo nie je z tohoto sveta, lebo tu sme len pútnikami. Na zemi viesť musíme boj, aby sme v nebi boli korunovaní. Hriešnik nazdáva sa, že v tomto živote kvitne mu šťastie. Kresťane, hľadaj ho v nebesiach! Nariekaj tu so svätými, trp s Ježišom: a budeš panovať na večnosti!

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. kráľa Ladislava, svojho vyznavača, mnohými zázrakami oslávil; ráč nás na jeho prímluvu a skrze jeho zásluhy od všetkého zlého chrániť a niekedy večného blahoslavenstva účastných učiniť. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.