✠ Viete, že o dva dni bude Veľká noc, a Syna človeka vydajú, aby ho ukrižovali. C. Vtedy sa shromaždili veľkňazi a starší z ľudu vo dvorane veľkňaza, ktorý sa menoval Kajfáš, a usniesli sa, že sa podvodne zmocnia Ježiša a že ho zabijú. Ale povedali si: S. Nie vo sviatočný deň, aby nepovstala vzbura medzi ľudom. C. Keď však bol Ježiš v Betánii. v dome Šimona Malomocného, pristúpila k nemu žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti a vyliala mu ju na hlavu, keď bol za stolom. Keď to učeníci videli, namrzeli sa a povedali: S. Načo takéto márnenie? Veď mohlo sa to draho predať a dať chudobným. C. Keď to Ježiš zbadal, povedal im: ✠ Čo robíte ťažkosti tejto žene? Veď mi dobrý skutok urobila. Lebo chudobných vždy budete mať medzi sebou, mňa však nebudete mať vždy. Keď totiž túto masť vyliala na moje telo, už vopred mi to spravila na pohreb. Veru, hovorím vám, kdekoľvek sa po svete bude kázať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku aj o tom hovoriť, čo urobila. C. Vtedy odišiel jeden z dvanástich, ktorý sa volal Judáš Iškariotský, ku veľkňazom a spýtal sa ich: S. Čo mi chcete dať, keď vám hozradím? C. Oni mu určili tridsať strieborných. A od toho času hľadal príležitosť, aby ho zradil. Prvého dňa nekvasených chlebov pristúpili k Ježišovi učeníci s otázkou: S. Kde chceš, aby sme ti pripravili jesť veľkonočného baránka? C. On však odpovedal: ✠ Iďte do mesta k istému človekovi a povedzte mu: Učiteľ ti odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem so svojimi učeníkmi jesť veľkonočného baránka. C. Učeníci vykonali, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili mu veľkonočného baránka. Keď sa zvečerilo, zaujal miesto za stolom spolu s dvanástimi (učeníkmi). A keď jedli, povedal im: ✠ Veru, vravím vám, jeden z vás ma zradí. C. Zarmútili sa veľmi a začali sa ho po jednom vypytovať: S. Azda som to ja, Pane? C. On im však odpovedal: ✠ Kto si so mnou omáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda tomu človekovi, ktorý zradí Syna človeka. Tomu človekovi by bolo lepšie, keby sa nebol narodil. C. Ale ozval sa Judáš, ktorý ho zradil, a pýtal sa: S. Učiteľ, som to azda ja? C. On mu odpovedal: ✠ Ty si to. C. Keď teda večerali, Ježiš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával svojim učeníkom, vraviac: ✠ Vezmite a jedzte, toto je moje telo! C. A vzal kalich, vďaky vzdával a dal im ho, vraviac: ✠ Pite z neho všetci, toto je totiž moja krv Nového zákona, ktorá sa vyleje za mnohých na odpustenie hriechov. No hovorím vám, že odteraz nebudem piť z tohto viničného plodu až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca. C. A keď zaspievali chválospev, vyšli na Olivový vrch. Vtedy im Ježiš povedal: Vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci. Lebo je napísané: Udriem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce stáda. Ale po svojom vzkriesení predídem vás do Galiley. C. Tu sa ozval Peter a povedal mu: S. Keby sa aj všetci pohoršili na tebe, ja sa nikdy nepohorším. C. Ježiš mu povedal: Veru, hovorím ti, že tejto noci, skôr ako sa kohút ozve, tri razy ma zaprieš. C. Peter mu povedal: S. Keby som aj zomrieť mal s tebou, nezapriem ťa. C. Podobne hovorili aj všetci (ostatní) učeníci. Potom prišiel s nimi Ježiš do záhrady, ktorá sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: S. Sadnite si tu, zakiaľ odídem tamto a pomodlím sa. C. I vzal so sebou Petra a dvoch Zebedejových synov. Tu sa začal zarmucovať a cítiť úzkosť. Vtedy im povedal: ✠ Smutná je moja duša až na smrť. Ostaňte tu a bedlite so mnou! C. A keď trocha poodišiel, padol na tvár, modlil sa a hovoril: ✠ Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty. C. A keď sa vrátil k svojim učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: ✠ Teda nevládali ste ani hodinu so mnou bedliť? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé. C. I druhý raz sa vzdialil od nich a znova sa modlil: ✠ Otče môj, ak ma nemôže minúť tento kalich beztoho, žeby som z neho pil, nech sa stane tvoja vôla! C. Keď sa vrátil k nim, znova ich našiel spať; ich oči boly totiž obťažené. I nechal ich. Znova sa vzdialil a modlil sa po tretí raz tými istými slovami. Potom prišiel k svojim učeníkom a povedal im: ✠ Spite len ďalej a odpočívajte. Hľa. priblížila sa hodina, v ktorú Syna človeka vydajú hriešnikom do rúk. Vstaňte a poďme! Hľa, priblížil sa môj zradca. C. Kým ešte hovoril, hľa, prišiel Judáš, jeden z dvanástich, a s ním veľký zástup ľudí, ozbrojených mečmi a kyjmi, (vyslaných) od veľkňazov a starších z ľudu. Zradca však dal im znak slovami: S. Koho pobozkám, to je on, chyťte ho! C. A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: S. Zdrav buď, učiteľ! C. A pobozkal ho. Ježiš sa ho však opýtal: ✠ Priateľ, načo si prišiel? C. Vtedy pristúpili (k nemu ostatní), položili ruky na Ježiša a zajali ho. A hľa, jeden z tých, čo boli s Ježišom, napnul ruku a vytasil meč, udrel nim veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Vtedy mu Ježiš povedal: ✠ Vlož svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo siahajú po meči, mečom zahynú. Alebo sa nazdávaš, že nemôžem požiadať svojho Otca, ktorý by mi hneď dal na pomoc viac ako dvanásť plukov anjelov? Akože sa potom splnia Písma, že sa to tak má stať? C. V tú hodinu povedal Ježiš zástupom: ✠ Vyšli ste ma zajať s mečmi a kyjmi ako zločinca. Každodenne som sedával u vás v chráme a učil, a nezajali ste ma. C. Ale toto všetko sa stalo, aby sa splnily Písma prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa. Tí však, ktorí zajali Ježiša, odviedli ho k veľkňazovi Kajfášovi, kde sa shromaždili zákonníci a starší (z ľudu). Peter šiel za ním zďaleka až po nádvorie veľkňazovo; a keď sa dostal dnu, prisadol si k sluhom, aby videl, ako sa to skončí. Veľkňazi však a celá rada sháňali nepravdivé svedectvá proti Ježišovi, aby ho mohli na smrť odsúdiť. Ale nenašli, hoci sa dostavilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja falošní svedkovia a vraveli: S. Tento povedal: Môžem zboriť chrám Boží a za tri dni ho zasa vystaviť. C. Tu povstal veľkňaz a pýtal sa ho: S. Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti tebe? C. Ale Ježiš mlčal. No najvyšší kňaz mu povedal: S. Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si ty Mesiáš, Syn Boží? C. Ježiš mu odpovedal: ✠ Áno, som. Ba poviem vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici moci Božej a prichádzať na oblakoch nebeských. C. Vtedy si najvyšší kňaz roztrhol rúcho a povedal: S. Rúhal sa Bohu! Vari potrebujeme ešte svedkov? Hľa, sami ste teraz počuli (jeho) rúhanie. Čo sa vám vidí? C. Oni však odpovedali: S. Zasluhuje si smrť! C. Potom mu pľuvali do tvári a tĺkli ho päsťami. Iní ho zasa zauškovali a vraveli: S. Mesiáš, uhádni, kto ťa udrel? C. Peter však sedel vonku na nádvorí. Tu prišla k nemu akási slúžka a hovorila: S. Aj ty si bol s Ježišom Galilejským. S. Ale on to pred všetkými zaprel a povedal: S. Neviem, o hovoríš. C. A keď vychádzal bránou, videla ho iná slúžka a povedala okolostojacim: S. Aj tento bol s Ježišom Nazaretským. C. A znova zaprel s prísahou: S. Nepoznám toho človeka. C. Krátko potom priblížili sa tí, ktorí (tam) stali a vraveli Petrovi: S. Naozaj, i ty si jeden z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza. C. Vtedy sa začal preklínať a prisahať: S. Nepoznám toho človeka. C. A hneď sa ozval kohút. Tu si Peter spomenul na slovo Ježišovo, ktorým mu oznámil: Skôr, než sa kohút ozve, tri razy ma zaprieš. I vyšiel a horko zaplakal. Keď nastalo ráno, radili sa veľkňazi a starší z ľudu o Ježišovi a usniesli sa, že ho usmrtia. Preto ho sviazaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi. Keď Judáš, ktorý ho zradil, videl, že (Ježiša) odsúdili na smrť, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším z ľudu so slovami: S. Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. C. Ale oni povedali: S. Čo nás do toho? To je tvoja vec! C. I zahodil strieborné peniaze v chráme a vzdialil sa. Potom odišiel a obesil sa. No veľkňazi posbierali tie peniaze a povedali: S. Nesmú sa vhodiť do (chrámovej) pokladnice, lebo je to cena krvi. C. Poradili sa teda a kúpili za ne hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto až podnes sa volá to pole Polom krvi. Vtedy sa splnilo, čo predpovedal prorok Jeremiáš: A vzali tridsať strieborných, cenu oceneného, ktorého takto ocenili synovia Izraelovi. A dali ich za pole hrnčiarovo; tak mi uložil Pán. Ježiša však postavili pred vladára (Piláta), a vladár sa ho pýtal: S. Si ty kráľ židovský? C. Ježiš mu odpovedal: ✠ Áno, som. C. A keď veľkňazi a starší (z ľudu) na neho žalovali, nič neodpovedal. Vtedy mu Pilát povedal: S. Nepočuješ, aké veľké veci proti tebe svedčia? C. Ale (Ježiš) mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi divil. Ale vladár mal obyčaj, že na (veľkonočný) sviatok prepúšťal jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mal vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Shromaždeným teda Pilát povedal: S. Koho chcete, aby som vám prepustil: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Kristus? C. Vedel totiž, že ho iba zo závisti vydali. A keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: S. Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo veľa som dnes vytrpela pre neho vo sne. C. No veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby žiadaly Barabáša, Ježiša však zahubily. Ale vladár sa ich opýtal: S. Ktorého si z týchto dvoch žiadate prepustiť? C. Oni odpovedali: S. Barabá-ši! C.Povedal im Pilát: S. Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš? C.Odpovedali všetci: S. Ukrižovať ho! C. Vladár sa ich opýtal: S. Ale čože zlého urobil? C. Oni však ešte väčšmi kričali: S. Ukrižovať ho! - C. Keď Pilát videl, že nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: S. Nemám viny na krvi tohto spravodlivého. Vy sa budete sa ňu zodpovedať. C. A všetok ľud odpovedal: S. Jeho krv na nás a na naše deti! C. Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali. Vtedy vladárovi vojaci odviedli Ježiša do radného domu, kam priviedli na neho celú kohortu (vojakov). Vyzliekli ho a zahalili do šarlátového plášťa. Uplietli veniec z tŕnia, položili mu ho na hlavu a do pravej ruky (mu dali) trstinu. Potom padali pred ním na kolená a posmievali sa mu slovami: S. Zdrav buď, kráľ židovský! C. I pľuli na neho, brali mu trstinu z ruky a bili ho ňou po hlave. A keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa, obliekli mu jeho rúcho a viedli ho, aby ho ukrižovali. Keď však vychádzali, postretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Tohto prinútili vziať mu kríž. A prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota, čo znamená: Lebečné miesto. I dali mu piť víno, smiešané so žlčou. Ale keď ochutnal, nechcel piť. Keď ho potom ukrižovali, losovaním si rozdelili jeho rúcho; aby sa splnilo slovo, čo predpovedal prorok: Rozdelili si moje rúcho a o môj odev losovali. Potom si sadli a strážili ho. A nad jeho hlavou umiestili nápis s udaním jeho viny: Toto je Ježiš, kráľ židovský. Vtedy ukrižovali s ním aj dvoch lotrov, jedného zprava, druhého zľava. Tí však, čo tade prechádzali, rúhali sa mu, potriasali hlavami a hovorili: S. Aha, ty, čo zboríš chrám Boží a za tri dni ho znova postavíš, seba samého zachráň! Ak si Syn Boží, sostúp s kríža! C. Podobne sa mu posmievali i veľkňazi spolu so zákonníkmi a staršími a vraveli: S. Iných zachraňoval, seba samého nevie zachrániť. Ak je kráľom Izraela, nech teraz sostúpi s kríža, a my mu uveríme. Dôveroval v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak chce. Veď povedal: Syn Boží som. C. A tak isto ho tupili aj Iotri, čo boli s ním ukrižovaní. Od šiestej až do deviatej hodiny nastala tma po celom kraji. Okolo deviatej hodiny Ježiš zvolal veľkým hlasom: ✠ Eli, Eli, lamma sabaktani? C. Čo znamená: ✠ Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? C. Keď to niektorí z okolostojacich počuli, vraveli: S. Tento volá Eliáša. C. A jeden z nich hneď pribehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. No ostatní hovorili: S. Nechaj, aby sme videli, či ho príde Eliáš vyslobodiť. C. Ježiš však znova zvolal veľkým hlasom a vypustil ducha. A hľa, roztrhla sa opona v chráme na dve čiastky od hora až dolu, zem sa zatriasla a skaly sa pukaly. Otvorily sa i hroby a mnohé telá svätých, ktorí boli zosnuli, vstaly. Po jeho vzkriesení vyšli aj oni z hrobov, prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Stotník však a tí, čo spolu s ním strážili Ježiša, keď videli zemetrasenie a to, čo sa dialo, veľmi sa báli a vraveli: S. Naozaj, tento bol Syn Boží! C. Boly tam a zďaleka sa dívaly mnohé ženy, ktoré prišly sem za Ježišom, aby mu posluhovaly, medzi ktorými bola Mária Magdaléna, Mária, matka Jakubova a Jozefova, a matka Zebedejových synov. Keď sa však zvečerilo, prišiel istý bohatý človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý aj sám bol žiakom Ježišovým. Tento zašiel k Pilátovi a vyžiadal si Ježišovo telo. Vtedy Pilát rozkázal vydať mu telo. Jozef vzal telo a zavinul ho do čistého plátna. I položil ho do svojho nového hrobu, ktorý si bol vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel.

Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ Vtedy sa zhromaždili veľkňazi a starší ľudu v dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kajfáš, a uzniesli sa, že Ježiša podvodne chytia a zabijú. Ale hovorili: „Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril.“[1] Keď bol Ježiš v Betánii v dome Šimona Malomocného,[2] pristúpila k nemu žena s alabastrovou nádobou vzácneho voňavého oleja a vyliala mu ho na hlavu, ako sedel pri stole. Keď to videli učeníci, hnevali sa a hovorili: „Načo takéto mrhanie? Veď sa to mohlo draho predať a rozdať chudobným.“ Ježiš to spozoroval a povedal im: „Prečo trápite túto ženu? Urobila mi dobrý skutok; veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy. Keď mi vyliala tento olej na telo, urobila to na môj pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“[3] Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte, a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných.[4] A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho.[5] V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov[6] prišli k Ježišovi učeníci a pýtali sa ho: „Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?“ On povedal: „Choďte do mesta k istému človeku a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“ Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili veľkonočného baránka. Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl. A keď jedli, povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Som to ja, Pane?“ On odpovedal: „Kto so mnou namáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ Aj jeho zradca Judáš sa opýtal: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedal mu: „Sám si to povedal.“[7] Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.[8] Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“[9]; [10] Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.[11] Vtedy im Ježiš povedal: „Vy všetci tejto noci odpadnete odo mňa, lebo je napísané: »Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne.«[12] Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“ Peter mu povedal: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ježiš mu odvetil: „Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Peter mu povedal: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Podobne hovorili aj ostatní učeníci.[13] Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa.“ Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov.[14] I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ Znova odišiel a modlil sa: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy. Nechal ich, znova sa vzdialil a tretí raz sa modlil tými istými slovami. Potom prišiel k učeníkom a povedal im: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina; Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil.“[15] A kým ešte hovoril, prišiel Judáš, jeden z Dvanástich, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, ktorý poslali veľkňazi a starší ľudu. Jeho zradca im dal znamenie: „Koho pobozkám, to je on; toho chyťte!“ A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: „Buď pozdravený, Rabbi!“ A pobozkal ho. Ježiš mu povedal: „Priateľu, načo si prišiel!?“ Vtedy pristúpili, položili na Ježiša ruky a zajali ho. Tu jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ V tú hodinu povedal Ježiš zástupom: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.“ Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa.[16] Tí, čo Ježiša zajali, odviedli ho k veľkňazovi Kajfášovi, kde sa zhromaždili zákonníci a starší. 58Peter šiel zďaleka za ním až do veľkňazovho dvora. Vošiel dnu a sadol si k sluhom: chcel vidieť, ako sa to skončí. Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli, hoci vystúpilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja a hovorili: „Tento povedal: »Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.«“ Tu vstal veľkňaz a spýtal sa ho: „Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?!“ Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci[17] a prichádzať na nebeských oblakoch.“[18] Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali a hovorili: „Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!“[19] Peter sedel vonku na nádvorí. Prišla k nemu ktorási slúžka a povedala: „Aj ty si bol s Ježišom Galilejským!“ Ale on pred všetkými zaprel: „Neviem, čo hovoríš.“ Keď vyšiel k bráne, videla ho iná a povedala tým, čo tam boli: „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ On znova zaprel s prísahou: „Nepoznám toho človeka.“ O chvíľku pristúpili tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: „Veru, aj ty si z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza!“ Vtedy sa začal zaklínať a prisahať: „Nepoznám toho človeka.“ A vtom zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal.[20] Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť.[21] Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi.[22] Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Ale oni odvetili: „Čo nás do toho? To je tvoja vec!“ On odhodil strieborné peniaze v chráme a odišiel; a potom sa šiel obesiť. Veľkňazi vzali peniaze a povedali: „Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena krvi!“ Dohodli sa teda a kúpili za ne Hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až do dnešného dňa volá Pole krvi. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela,[23] a dali ich za Hrnčiarovo pole; ako mi prikázal Pán.“[24] Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“ A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal. Vtedy sa ho Pilát opýtal: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ Ale on mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval.[25] Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“ Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.[26] Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili k nemu celú kohortu.[27] Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.[28] Ako vychádzali, stretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Toho prinútili, aby mu niesol kríž. Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota[29], čo znamená Lebka. Dali mu piť víno zmiešané so žlčou[30]. Ale keď ho ochutnal, nechcel piť.[31] Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho šaty.[32] Potom si posadali a strážili ho. Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny: „Toto je Ježiš, židovský kráľ!“ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn.«“ Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní. Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu.[33] A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov. Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel.[34]


[1] Mk 14, 1–2; Lk 22, 1–2; Jn 11, 47–53.
[2] Táto udalosť sa odohrala ešte v sobotu (porov. Jn 12, 1. 12). Sem ju vložili evanjelisti Mt a Mk len asi z tematických a obsahových príčin: spomína Kristov „pohreb“ (v. 12).
[3] Mk 14, 3–9; Jn 12, 1–8.
[4] „Tridsať strieborných“ mincí (asi týrskych šekelov). Denár bola rímska strieborná minca. Jeden denár bola priemerná mzda za celodennú nádennícku prácu. Drachma bola grécka minca o niečo hodnotnejšia ako denár. V Rímskej ríši okrem rímskych (cisárskych) mincí boli v obehu aj mince miestne alebo oblastné, akým bol týrsky šekel (štyri drachmy). – Tridsať strieborných bola cena otroka (Ex 21, 32; Zach 11, 12–13). Iba Jozefa, syna Jakubovho, predali za dvadsať strieborných mincí (Gn 37, 28).
[5] Mk 14, 10–11; Lk 22, 3–8; Jn 13, 27–30.
[6] Slávnosť Veľkej noci u Židov trvala osem dní, od 14. do 21. nisana (jarný mesiac, asi druhá polovica marca a prvá polovica apríla). Cez tento čas jedli nekvasený chlieb (azyma, u nás známy ako maces), preto sa u Židov veľkonočné sviatky volajú aj sviatkami Nekvasených chlebov.
[7] Mk 14, 12–21; Lk 22, 7–14. 21–23; Jn 13, 21–30.
[8] Týmito slovami Spasiteľ ustanovil Eucharistiu.
[9] Mk 14, 22–25; Lk 22, 19–20; 1 Kor 11, 23–25.
[10] Tieto Ježišove slová sa nevzťahujú na eucharistický kalich, ale na ďalší kalich, ktorý patril ešte k veľkonočnej večeri. Nimi vyhlasuje, že na zemi už nebude sláviť veľkonočnú hostinu. Akoby povedal: Terajšia veľkonočná hostina je predobrazom blaženého života v nebi.
[11] Veľkonočná večera sa skončila spievaním žalmov 114–118, 23 a 136.
[12] Zach 13, 7. Odpadnúť znamená pohoršiť sa. Apoštoli si nevedia predstaviť, že Ježiš, ako Boží Syn, sa vydá do rúk nepriateľov.
[13] Mk 14, 26–31; Lk 22, 31–34; Jn 13, 36–38.
[14] Mk 15, 38–41; Lk 23, 47–49.
[15] Mk 14, 32–42; Lk 22, 39–46.
[16] Mk 14, 43–52; Lk 22, 47–53; Jn 8, 2–11.
[17] Dan 7, 13. „Sedieť po pravici Moci“ znamená vládnuť s Bohom Otcom nad svetom.
[18] „Prichádzať na nebeských oblakoch“ znamená prichádzať ako sudca. Teda akoby povedal: Moje božstvo je teraz skryté, ale čoskoro zažiari v plnej sláve a velebe.
[19] Mk 14, 53–65; Lk 22, 54–55. 63–71; Jn 18, 12–24.
[20] Mk 14, 66–72; Lk 22, 54–62; Jn 18, 17–18. 25–27.
[21] Ak židovská veľrada (sanhedrin) za vlády Rimanov odsúdila niekoho na smrť, rozsudok musel potvrdiť rímsky vladár, iba vtedy sa stal právoplatným. On sa postaral aj o jeho vykonanie.
[22] Mk 15, 1; Lk 23, 1; Jn 18, 28.
[23] Zach 11, 12–13.
[24] Sk 1, 16–20. Matúš tu spája dve proroctvá. Zachariáš hovorí o 30 strieborných (11, 12–13) a Jeremiáš o obraznom kupovaní. Vzťahuje ich na Krista a dáva ich pod meno známejšieho proroka Jeremiáša, a to azda aj preto, že na tomto mieste chcel viac zdôrazniť kúpu poľa ako jeho cenu.
[25] Mk 15, 2–5; Lk 23, 2–5; Jn 18, 29–38.
[26] Mk 15, 6–15; Lk 23, 17–25; Jn 18, 39–40.
[27] Rímsky vladár mal riadne sídlo v Cézarei. Na veľkonočné sviatky, asi z bezpečnostných dôvodov, došiel do Jeruzalema a sídlil v úradnej budove, „v pretóriu“; tam konával aj súdy.
[28] Mk 15, 16–20; Jn 19, 2–3.
[29] Golgota je aramejské slovo vo význame lebka. Ľud nazýval to miesto „Lebkou“, lebo sa podobalo ľudskej lebke.
[30] Ž 69, 22. „Žlč“ tu netreba rozumieť doslovne. Ide o istú horkú tekutinu (Mk 15, 23), ktorá mala odsúdeného na smrť omámiť, aby necítil hrozné bolesti. Preto Ježiš nápoj okúsil, ale ho neprijal, aby mohol trpieť naplno a pri jasnom vedomí.
[31] Mk 15, 21–32; Lk 23, 26–33; Jn 19, 17–27.
[32] Ž 22, 19.
[33] Mk 15, 33–37; Lk 23, 44–46; Jn 19, 28–30.
[34] Mk 15, 42–47; Lk 23, 50–56; Jn 19, 38–42.

I stalo sa, keď Ježiš dokonal všetky tieto reči, riekol svojim učeníkom: Viete, že po dvoch dňoch bude Veľká noc[1] a Syn človeka bude vydaný, aby bol ukrižovaný. Vtedy shromaždili sa kniežatá kňazské a starší ľudu do siene[2] kniežaťa kňazského, ktorý sa nazýval Kajfáš a uradili sa, že Ježiša podvodne chytia a zabijú. Avšak riekli: Nie v deň sviatočný, aby snáď nestrhlo sa vzbúrenie v ľude.[3] A keď Ježiš bol v Betánii[4] v dome Šimona Prašivého[5], pristúpila k nemu žena, majúca alabastrovú nádobu s drahocennou masťou[6], a vyliala mu ju na hlavu, keď stoloval. Keď to videli učeníci, mrzeli sa a riekli[7]; Načo je táto márnotratnosť? Veď toto mohlo sa draho predať a rozdať chudobným. Ale Ježiš to vedel a riekol im: Čo ste nepríležití tejto žene? Veď učinila dobrý skutok so mnou. Lebo chudobných vždycky máte u seba, ale mňa nemáte vždy.  Keď totižto vyliala mi tú masť na telo, prichystala ma na pohrab.[8] Veru, povedám vám, kdekoľvek kázať sa bude toto evanjelium po celom svete, povie sa na jej pamiatku i to, čo ona spravila. Vtedy odišiel jeden z dvanástich, ktorý sa nazýval Judáš Iškariotský, ku kniežatám kňazským a riekol im: Čo mi chcete dať, a ja vám ho vydám. Tu oni ustanovili mu dať tridsať strieborných.[9] A odvtedy hľadal príležitosť, aby ho vydal. Ale prvého dňa Presníc[10] pristúpili učeníci k Ježišovi a riekli: Kde chceš, aby sme ti pripravili jesť baránka?[11] A Ježiš riekol: Iďte do mesta k onému[12] a rieknite mu: Učiteľ vzkazuje: môj čas je blízko, u teba odbavím Veľkú noc so svojimi učeníkmi. A učeníci spravili tak, ako im Ježiš naložil, a pripravili baránka.[13] A keď sa zvečerilo, uložil sa[14] k stolu so svojimi dvanástimi učeníkmi. A jako jedli, riekol: Veru, povedám vám, že jeden z vás ma zradí. A zarmútení veľmi, počali po jednom hovoriť: Či som to ja, Pane? On však odpovedal a riekol[15]: Kto so mnou omáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce tajde, jako je písané o ňom, ale beda tomu človeku, ktorý Syna človeka zradí. Lepšie by mu bolo bývalo, keby sa nebol narodil ten človek. Tu odpovedal Judáš, ktorý ho zradil, a riekol: Či som to ja, rabbi? Riekol mu: Ty si to riekol.[16] A keď večerali, Ježiš vzal chlieb a dobrorečil a lámal a dával svojim učeníkom a riekol: Vezmite a jedzte: toto je moje telo.[17] A vzal kalich, vďaky vzdával a dal im a riekol: Pite z toho všetci, lebo toto je moja krv nového zákona, ktorá sa vyleje za mnohých na odpustenie hriechov. Avšak povedám vám: nebudem piť odteraz z tohoto plodu viničového, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve môjho Otca.[18] A po odbavenom chválospeve vyšli na horu Olivovú.[19] Vtedy riekol im Ježiš: Vy všetci pohoršíte sa[20] nado mnou tejto noci, lebo písané je: ubijem pastiera, a rozpŕchne sa stádo ovčie.[21] Ale keď zase vstanem, predídem vás do Galilejska. Tu odpovedal Peter a riekol mu: I keď sa všetci pohoršia nad tebou, ja sa nikdy nepohorším. Riekol mu Ježiš: Veru, povedám ti, že tejto noci, prv než kohút odspieva, trikrát ma zapreš. Riekol mu Peter: I keby som mal umrieť s tebou, nezaprem ťa. Podobne hovorili i všetci učeníci. Vtedy prišiel s nimi Ježiš do dvorca, ktorý sa nazýva Getsemany[22] a riekol svojim učeníkom: Poseďte tu, kým zájdem ta a pomodlím sa. I vzal Petra a dvoch synov Zebedejových, a počal sa zarmucovať a teskniť. Vtedy riekol im: Smutná je moja duša až na smrť; počkajte tu a bedlite so mnou. A keď trochu pokročil, padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich[23], avšak nie jako ja chcem, lež ako ty. I prišiel k svojim učeníkom a našiel ich spať, i riekol Petrovi: Tak teda nemohli ste so mnou bedliť jednu hodinu? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch síce je ochotný, ale telo nevládne. Opäť po druhýkrát odišiel, modlil sa a riekol: Otče môj, ak nemôže tento kalich pominúť, tak, aby som ho nepil, nech je tvoja vôľa. A prišiel opäť a našiel ich spať, lebo oči im boly obťažené. I nechal ich, odišiel opäť a modlil sa po tretie a hovoril túže reč. Potom prišiel k svojim učeníkom a riekol im: Spite len a odpočívajte[24]: hľa, priblížila sa hodina a Syn človeka bude vydaný do rúk hriešnikom. Vstaňte; poďme! Hľa, priblížil sa ten, ktorý ma zradí. Kým on ešte mluvil, hľa, Judáš, jeden z dvanástich, prišiel, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, poslaní od kniežat kňazských a starších ľudu. A ten, ktorý ho zradil, dal im znamenie, a riekol: Koho pobozkám[25] to je on; chyťte ho! A ihneď pristúpil k Ježišovi a riekol: Zdrav buď, rabbi! A pobozkal ho. Ale Ježiš mu riekol: Priateľu, načo si prišiel? Vtedy pristúpili, vložili ruky na Ježiša a chytili ho. A hľa, jeden[26] z tých, ktorí boli s Ježišom, napnul ruku, vytiahol svoj meč, a udrel sluhu kniežaťa kňazského, a uťal mu ucho:[27] Vtedy riekol mu Ježiš: Zatoč svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, ktorí chytajú meč, mečom zahynú. Alebo nazdávaš sa, že by som nemohol prosiť svojho Otca, a dostavil by mi teraz viac nežli dvanásť plukov[28] anjelov? Ako sa teda naplnia Písma, že tak sa musí stať? V tú hodinu riekol Ježiš zástupom: Ako na lotra vyšli ste s mečmi a kyjmi polapiť ma. Deň po deň sedával som u vás a učil v chráme, a nechytili ste ma. Ale toto všetko stalo sa, aby sa naplnily prorocké písma. Vtedy učeníci všetci opustili ho a utiekli. Tí však, ktorí chytili Ježiša, viedli ho ku Kajfášovi[29], kniežaťu kňazskému, kde sa zákonníci a starší ľudu boli sišli. Ale Peter išiel za ním pozďaleka až do siene kniežaťa kňazského. A keď vkročil do vnútra, sedel so služobnými, aby videl koniec. Tu kniežatá kňazské a všetka rada hľadali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť, a nenašli, hoci mnoho krivých svedkov predstúpilo. Až naposledy prišli dvaja kriví svedkovia a riekli: Tento povedal: Môžem sboriť chrám Boží, a po troch dňoch zase ho vystaviť.[30] Tu vstalo knieža kňazské a rieklo mu: Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia na teba? Ale Ježiš mlčal. A knieža kňazské rieklo mu: Sprisahujem ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si ty, Kristus, syn Boží? Riekol mu Ježiš: Ty si to povedal.[31] Však ale povedám vám, odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici mohutnosti Božej, a prichádzať na oblakoch nebeských.[32] Vtedy knieža kňazské roztrhlo si rúcho[33] a rieklo: Rúhal sa; čo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, včuľ ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá?[34] Na čo oni odpovedali a riekli: Hoden je smrti. Vtedy pľuli mu do tvári, a tĺkli ho päsťami, a iní zase dávali mu pohlavky, a hovorili: Hádaj nám, Kriste[35], kto je to, čo ťa uderil? Peter však sedel vonku na dvore; i pristúpila k nemu jedna dievka a riekla: I ty si bol s Ježišom Nazaretským.[36] Ale on zaprel pred všetkými a riekol: Neviem, čo hovoríš. A keď vychádzal pod bránu, videla ho iná dievka a riekla tým, ktorí tam boli: I tento bol s Ježišom Nazaretským. A opäť zaprel s prísahou: Neznám toho človeka. A po chvíľke pristúpili tí, ktorí stáli, a riekli Petrovi: Veru i ty si z nich, veď i tvoja reč ťa prezradzuje.[37] Vtedy počal sa preklínať a prisahať, že nepozná toho človeka. A hneď zaspieval kohút.[38] I rozpomenul sa Peter na slovo Ježišovo, ktoré bol povedal: Prv, než kohút odspieva, trikrát ma zapreš. I vyšiel von a horko plakal. A keď bolo ráno, všetky kniežatá kňazské a starší ľudu držali radu[39] proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť. I priviedli ho sviazaného, a odovzdali Pontskému Pilátovi[40], vladárovi. Vtedy, keď videl Judáš, ktorý ho zradil, že je odsúdený, ľútosťou pohnutý, zaniesol nazpäť tridsať strieborných kniežatám kňazským a starším, a riekol: Zhrešil som, vydal som krv spravedlivú. Oni však riekli: Čo nás po tom? Staraj sa! I zahodil strieborné v chráme[41], odstúpil, a keď odišiel preč, obesil sa. Tu kniežatá kňazské vzali strieborné a riekli: Nesmú sa vhodiť do pokladnice, lebo je to cena krvi. A poradili sa, a kúpili za ne pole hrnčiaroyo na hrobitov prezpoľným. Preto nazývalo sa to pole Hakeldama[42], to jest pole krvavé, až po dnešný deň. Vtedy naplnilo sa, čo bolo povedané skrze Jeremiáša proroka, hovoriaceho: A vzali tridsať strieborných, cenu oceneného, ktorého zakúpili od synov Izraelových, a dali ich za pole hrnčiarovo, jako mi ustanovil Pán.[43] A Ježiš stál pred vladárom, a vladár opýtal sa ho a riekol: Ty si kráľ židovský[44]? Riekol mu Ježiš: Ty to hovoríš.[45]A keď kniežatá kňazské a starší žalovali na neho, nič neodpovedal: Vtedy riekol mu Pilát: Nepočuješ, aké veľké veci svedčia na teba? A neodpovedal mu na žiadne slovo, tak že sa vladár náramne divil. Ale na slávny deň[46] mal vladár obyčaj prepúšťať ľudu jedného väzňa, ktorého chceli. I mal vtedy chýréčného  väzňa, ktorý sa volal Barabáš[47]; keď sa teda shromaždili, riekol Pilát: Ktorého chcete, aby som vám prepustil? Barabáša, a či Ježiša, ktorý sa volá Kristus? Lebo vedel, že ho zo závisti udali. A keď sedel na súdnej stolici, poslala k nemu jeho žena odkaz: Nemaj nič s tým spravodlivým; lebo mnoho som vystála pre neho dnes vo snách. Ale kniežatá kňazské a starší naviedli ľud, aby žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Tu prehovoril vladár a riekol im: Ktorého chcete z tých dvoch, aby sa vám prepustil? Na čo oni riekli: Barabáša. Riekol im Pilát: Čo teda spravím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Riekli všetci: Nech sa ukrižuje! Riekol im vladár: Čože zlého urobil? Načo oni viac kričali a riekli: Nech sa ukrižuje! Vtedy Pilát, keď videl, že nič neosoží, lež tým väčší hluk povstáva, vzal vodu, umyl si ruky pred ľudom a riekol: Ja som nevinný v krvi tohto spravodlivého: Vy uvidíte! A všetok ľud odpovedal a riekol: Jeho krv na nás a na  našich synov! Vtedy prepustil im Barabáša, a Ježiša ubičovaného[48] vydal im, aby ho ukrižovali. Vtedy vojaci vladárovi vzali Ježiša do radného domu; shromaždili k nemu celú čatu[49], a vyzliekli ho, a zahalili do šarlátového plášťa, a uplietli z tŕnia korunu, vložili mu ju na hlavu, a trstenicu do pravice, a padali na kolená pred ním, posmievali sa mu a riekali: Zdrav buď, kráľu židovský! A pluli naňho, brali trstenicu a bili ho po hlave. A keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa, a obliekli ho do jeho šiat a viedli ho, aby ho ukrižovali. A keď vyšli, našli človeka cyrenejského[50], menom Šimona; toho prinútili, aby mu vzal kríž.[51] I prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota[52], to jest: miesto popravné. A dali mu piť so žlčou  pomiešané víno.[53] Čo keď okúsil, nechcel piť. A keď ho ukrižovali, rozdelili si jeho rúcha ťahaním losov[54]; aby sa naplnilo, čo bolo povedané skrze proroka, hovoriaceho: Rozdelili si moje rúcha, a na môj odev ťahali los.[55] A sedeli a strážili ho.[56] A vyložili mu nad hlavu nápis jeho viny[57]: Toto je Ježiš, kráľ židovský. Vtedy ukrižovaní boli s ním dvaja lotri, jeden zprava a druhý zľava. A mimoidúci rúhali sa mu, krútili si hlavami a hovorili: Aha, ktorý sboríš chrám Boží a vo troch dňoch zase ho vystavíš, spomôž sám sebe, keďže si Syn Boží, sostúp s kríža! Podobne i kniežatá kňazské posmievali sa mu so zákonníkmi a staršími a hovorili: Iným spomáhal, sám si nemôže spomôcť; keď je kráľ izraelský, nech včul sostúpi s kríža, a uveríme mu. Dôveroval v Bohu, nech ho včul vysvobodí, ak ho miluje; lebo veď riekával: Som Syn Boží. A to isté vyvrhovali mu i lotri, ktorí s ním boli ukrižovaní. Avšak od šiestej[58] hodiny i nastala tma[59] po celej zemi až po deviatu hodinu. A okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš veľkým hlasom a riekol: Eli, Eli, lamma sabakthani? to jest: Bože môj, Bože môj, i prečo si ma opustil?[60] A ktorísi, čo tam stáli a počuli to, riekli: Tento volá Eliáša.[61] A jeden z nich hneď odbehol, a vzal hubu; naplnil ju octom a vložil na trsť, a dával mu piť. Ostatní však i riekli: Počkaj, uvidíme, či príde Eliáš vysvobodiť ho. No Ježiš opäť zvolal velikým hlasom a vypustil ducha. A hľa, opona chrámová[62] roztrhla sa na dve čiastky[63] od vrchu až do spodku; a zem sa zatriasla, a skaly sa pukaly, a hroby sa otvorily, a mnohé telá svätých, ktorí boli zosnulí, vstaly[64] a vyšlí z hrobov po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a zjavili sa mnohým. Tu stotník a tí, ktorí boli s ním strážiť Ježiša, keď videli zemetrasenie a to, čo sa robilo, veľmi sa polakali a riekli: Opravdu, toto bol Syn Boží. A boly tam opodiaľ mnohé ženy[65], ktoré prišly za Ježišom z Galilejska a posluhovaly mu, medzi ktorými bola Mária Magdaléna, a Mária Jakubova a matka Jozefova; a matka synov Zebedejových. A keď bolo už neskoro, prišiel istý bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý i sám bol učeníkom Ježišovým; tento predstúpil pred Piláta, a pýtal si telo Ježišovo. Vtedy Pilát kázal vydať telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistej plachty, a uložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal do skaly. A privalil veľký kameň na dvere hrobové, a odišiel.


[1] Židovská Veľká noc na pamiatku vysvobodenia z Egypta.
[2] Sieň = dvorana, priestranná izba v rímskych domoch.
[3] Na Veľkú noc bývala v Jeruzaleme sila prezpoľných dedinčanov, ktorí boli oddaní Pánu Ježišovi.
[4] Betánia = dedinka neďaleko Jeruzalema.
[5] Tento Šimon alebo mal priezvisko: Prašivý, alebo kedysi bol prašivý, a P. Ježiš ho uzdravil.
[6] Dľa sv. Marka bola hodna vyše 300 desiatnikov, teda asi 250 korún.
[7] Z návodu Judášovho.
[8] U Židov sa totiž mŕtve telá najprv pomazaly a len potom pochovaly.
[9] Pravdepodobne 30 strieborných siklov, teda asi 108 korún, za jakú cenu kupovaly sa vtedy otroci.
[10] Presnice sú nekvasené chleby = macky, a Veľká noc u Židov menovala sa i sviatkami Presníc, preto, že Židia cez tieto sviatky za sedem dní pod pokutou smrti nesmeli mat nič kvaseného, teda ani chleba, vo svojom dome.
[11] Mojžiš ustanovil, aby na Veľkú noc každá židovská rodina jedla baránka. Poneváč na tento deň už bolo mnoho pútnikov v Jeruzaleme, domoví páni jeruzalemskí dávali do prenájmu, alebo í zadarmo, hospody pútnikom, aby v nich požívali baránka veľkonočného. A preto i apoštolovia spytujú sa P. Ježiša, či si už prenajal hospodu pre dnešnú večeru a u koho.
[12] Spasiteľ nechcel označiť menom toho, u ktorého mal sláviť poslednú večeru, aby ho Judáš nezradil pred časom, ešte snáď pred poslednou večerou.
[13] T. j. kúpili baránka, dali ho zarezať v chráme a potom dľa predpisu upiecť.
[14] Židia pri stole nesedeli, ale ležali.
[15] Nepovedal to verejne všetkým, ale len sv. Jánovi, aby nezahanbil Judáša.
[16] Otázka Judášova a odpoveď Spasiteľova bola tiež tichá.
[17] 26-28. Týmito a nasledujúcimi slovami Spasiteľ ustanovil sv. omšu a prevelebnú Sviatosť oltárnu jako to učí cirkev sv. na sneme Tridentskom.
[18] Nebudem s vami už piť vína a požívať z vína pochádzajúceho nasladenia, až v kráľovstve nebeskom, kde sa nekonečnou slasťou všetci opojíme.
[19] Hora Olivová, vŕšok pri Jeruzaleme, vysadený olivami, a ta išli prenocovať, ako inokedy.
[20] Budete pochybovať o mojom božskom poslaní
[21] Zach. 13, 7.
[22] Getsemany, po slovensky: olejový lis (pres), bol majer na úpätí Olivovej hory.
[23] Kalich — utrpenie.
[24] Možno, že tu Spasiteľ poprial svojim apoštolom trochu odpočinku, kým príde Judáš. Ale možno, že sa tieto slová majú rozumieť ako výčitka (sarkazmus).
[25] Bozk bol znakom nielen priateľstva, ale i uvítania.
[26] Bol to sv. Peter.
[27] Na samoobranu.
[28] Rímsky pluk počítal 6000 chlapov a v čas vojny asi toľko spojencov; 12 plukov, asi 70.-80.000 chlapov riadneho a asi toľko pomocného vojska, spolu asi 150.000, tvorilo celý vojenský oddiel (sbor = chór).
[29] Dľa sv. Jána, ktorý to obšírnejšie opisuje, priviedli bo napred ku Kajfášovmu svokrovi, Annášovi, a tento ho potom poslal ku Kajfášovi. Annáš snáď býval bližšie Getsemany, a tak bol v ceste, mysleli si teda, že Židia tam budú shromaždení — no boli u Kajfáša
[30] P. Ježiš to tak nikdy nepovedal. On povedal: Sborte (vy) tento chrám (a ukázal na svoje telo), a ja ho po troch dňoch vystavím. Ostatne obžaloba bola v tom, že predpovedal, že chrám jeruzalemský bude srúcaný, čo sa u Židov trestalo smrťou. (Vid Jeremiáša).
[31] Výraz židovský; slovensky: áno, tak je.
[32] T. j. už ma neuvidíte jako Spasiteľa, ale jak všemohúceho sudcu a pomstiteľa.
[33] Židia trhali si rúcha, ktoré pre túto prípadnosť bývalý pri hrdle na kúsku len slabo sfercované — na znak zármutku a zhrozenia.
[34] Týmito slovami vyzval veľkňaz prítomných, aby hlasovali.
[35] Posmešne nazýyajú ho Messiášom.
[36] To sa stalo ešte pred výrokom smrti.
[37] Galilejčania mali zvláštne nárečie, po ktorom ich bolo snadno poznať.
[38] Kohút zaspieval už po druhé, čiže naposledy.
[39] U Židov odsúdiť na smrť smela len vysoká rada vo verejnom, v chráme a vo dne vydržiavanom zasadnutí; preto, hoci P. Ježiša už boli v noci odsúdili po prevedenom vyšetrovaní, musia ho ešte odsúdiť v riadnom zasadnutí, lenže v tomto už preminuli vyšetrovanie, čo bolo zase protiprávne.
[40] Judsko v tomto čase bolo už rímskou okrajinou, v ktorej najvyššie politické a právomocenské záležitosti spravoval cisárov námestník a či vladári P. Ježiša židovská vysoká rada odsúdila na smrť, ale smrteľný výrok previesť mal Pilát. V gréčtine: A keď ho poviazali, odviedli a odovzdali...
[41] V chráme, v niektorej sieni, zasedala najvyššia rada.
[42] V gréčtine chybí: aramaiské slovo Hakeldama. Sv. Jarolim ho sem prevzal pravdepodobne zo Skutkov Ap.
[43] Jer. 32, 7; Zach. 11, .12.
[44] Židia priviedli P. Ježiša a žiadali od Piláta, aby ho dal ukrižovať, ako odbojníka proti cisárovi, keďže sa vydáva za kráľa.
[45] T. j. vec sa má tak, ako ty hovoríš — lenže dľa Sv. Jána dodal, že jeho kráľovstvo je nie zemské.
[46] Na Veľkú noc, keď Židia ušli z Egypta.
[47] Lúpežník a vrah.
[48] Rimani nízkych povstalcov pred usmrtením bičúvali.
[49] Čata 1/10 pluku = asi 600 vojakov.
[50] Z Cyreny.
[51] Lebo ho P. Ježiš už nevládal uniesť.
[52] Golgota — vŕšok blízo Jeruzalema.
[53] Snáď, aby tak necítil bolesti.
[54] Dľa rímskeko zákona šaty popraveného patrily katom.
[55] Žalm 21, 19.
[56] Gr.: A sedeli a strážili ho tam; preto, aby ho nemohol nikto sňať s kríža. Tak strážievali ukrižovaných.
[57] Dľa vtedajšej obyčaje napísali na doštičku, prečo je odsúdený na smrť. Pilát chcel sa vyjadriť nakrátko, a preto mimovoľne, z riadenia Božieho napísal pravdu, lebo P. Ježiš, ozaj preto umrel, že bol Messiášom.
[58] Od šiestej, dľa nášho spočítania hodín od 12.-3. popoludní.
[59] Toto zatmenie slnca je zázračné 1. preto, že bolo po celej zemi; kdežto obyčajné zatmenie býva len na istom ohraničenom priestore; 2. že bolo o splne mesiaca vtedy, keď je zem medzi slncom a mesiacom, a preto mesiac nemôže zacloniť slnce.
[60] Žalm 21, 2.
[61] Už nerozumeli hebrejsky.
[62] Záclona, ktorá oddeľovala svätyňu od chrámu.
[63] Gr.: roztrhla sa vo dvoje, na znak, že sa ľuďom otvorilo nebo.
[64] Až po vzkriesení Ježišovom. (Viď v. 53)
[65] Gr.: A bolo tam mnoho žien zďaleka sa dívajúcich, ktoré prišly za Ježišom z Galilejska, aby mu posluhovaly.