Obsah:

• Prvá krížová cesta mimo Jeruzalema
• Krížová cesta po celom svete
• Najväčší rozširovateľ krížovej cesty
• Zriadenie krížovej cesty
• Obrazy krížovej cesty
• Odpustky krížovej cesty
• Podmienky k získaniu plnomocných odpustkov
• Pobožnosť krížovej cesty so štáciovým krížikom
• Postup pobožnosti
• Povzbudenie

Krížová cesta, čiže rozjíma­nie a uctenie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi vše­tkými katolíckymi pobožno­sťami podľa jednohlasného úsudku sv. Otcov všetkým du­šiam žijúcich i zomrelých ľudí najprospešnejšia a na duchov­né milosti najbohatšia. Sv. Au­gustín napr. vraví, že nič nie je tak spasiteľné, ako každo­denne sa rozpomínať, koľko pretrpel Boh pre nás. Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že medzi všetkými dobrými skutkami nič natoľko nepomáha k spa­seniu, ako rozjímanie o utrpe­ní Kristovom. Pre veľkú pro­spešnosť tejto pobožnosti Cir­kev sv. ako starostlivá matka neprestáva povzbudzovať svo­je dietky ku konaniu tejto po­božností, predstavujúc pritom v sochách a v obrazoch umu­čenie Spasiteľovo po celej je­ho krížovej ceste v Jeruzale­me a odmeňujúc pobožnosť túto hojnými odpustkami.

Prvú pobožnosť krížovej ces­ty konala Panna Mária s mi­láčikom Pána, sv. Jánom, keď odprevádzala svojho Syna na kalváriu. I po zmŕtvychvstaní Božského svojho Syna v sprievode sv. Jána, nábož­ných žien a iných stúpencov Ježišových navštívila všetky tie miesta bolestí a múk, kto­ré Ježiš Kristus posvätil svo­jím utrpením, počnúc od Kajfášovho a Pilátovho dvora až na Kalváriu po hrob Jozefa Arimatejského, v ktorom Je­žiša pochovali. Tak činili jeru­zalemskí kresťania v dobách apoštolských.

Po ich príklade kresťania ce­lého sveta od prvej doby kre­sťanstva putovali na tie mies­ta, ktorými Ježiš Kristus krá­čal zo súdneho domu Pilátov­ho až na Kalváriu. Túto krí­žovú cestu medzi inými po­božne konala sv. Helena, mat­ka cisára Konštantína Veľké­ho, v 80. roku svojho života, potom cisár Heraklius a Teodor, horliví ctitelia sv. kríža. Podľa správ sv. Hieronyma (t r. 420), ktorý žil v Betlehe­me, posvätné miesta Svätej zeme boly prehojne navštevo­vané nespočetnými biskupmi, mučeníkmi a mužmi, preslá­venými veľkou učenosťou a vedomosťami.

Putovanie kresťanov do sv. Zeme dialo sa bez prekážok až do roku 1073. Keď Turci zauja­li Palestínu, prenasledovali, utláčali tam kresťanov a za­bránili im navštevovať miesta, posvätené krvou Spasiteľovou. Márne boly krížové výpravy do Svätej zeme proti Turkom; na týchto výpravách zúčast­nili sa aj slovenskí zemani pod vedením kráľa Ondreja II. v roku 1217. Keďže kresťania z Európy nemohli voľne na­vštevovať sväté miesta v Pa­lestíne pre politické pomery a i chorí túto spasiteľnú pút nemohli zas vykonať pre svoju chorobu, chudobní pre vzdialenosť krajín, mnohí zbožní pútnici navrátiac sa zo Svätej zeme stavali i vo svojej vlasti podobné krížové cesty rovna­ko, ako je to skutočne v Je­ruzaleme, aby tí, ktorí nemô­žu tak ďalekú cestu podnik­núť, mohli sa stať účastnými početných milostí, plynúcich zo zbožného živého si predstavo­vania utrpenia Pána.

Medzi prvými ctiteľmi krí­žovej cesty vynikal ctihodný P. Alvarus, dominikán, ktorý navrátiac sa zo Sv. zeme vy­stavil v Kordove (v Španielsku) kaplnku, v ktorej po 14. štáciách — obrazoch je vy­obrazená s podrobnými udalo­sťami celá cesta Kristova na Kalváriu. Veriaci pri takto zriadených obrazoch modlie­vali sa, rozjímajúc o Kristo­vom umučení, ktoré im obraz krížovej cesty predstavuje.

V 13. a 14. storočí sa predsa dosiahlo, že kresťania mohli navštevovať v Palestíne sväté miesta, ktoré sú úzko sviazané so životom Pána Ježiša. Mohamedánski Turci svolili aj k tomu, že posvätné budovy na jednotlivých miestach môžu kresťania udržiavať a strá­žiť. Tak r. 1342 na všetky časy bola odovzdaná stráž hro­bu Pána a posvätných miest v Jeruzaleme reholi sv. Fran­tiška čiže františkánom, ktorým až podnes posielajú kresťania z celého sveta svoje mi­lodary, ktoré sa sosbierajú na Veľký piatok a Bielu sobotu v pokladničke v Božom hrobe.

Synovia sv. Františka ako strážcovia Božieho hrobu videli, že kresťania pre rozličné príčiny nenavštevujú sv. Zem tak početne, ako sa to dialo za predošlých čias, keď celé zástupy putovaly do Jeruzale­ma. Preto sa snažili získať da­jakú náhradu pre veriacich kresťanov katolíkov, ktorí ne­môžu ísť do sv. Zeme, aby aspoň v duchu so Spasiteľom konali cestu jeho bolestného utrpenia, kráčajúc popri obra­zoch alebo sochách, znázorňu­júcich krížovú cestu, ako sme to vyššie spomenuli. — Keď františkáni do všetkých svo­jich chrámov umiestili obrazy krížovej cesty, chcejúc získať čím väčší počet veriacich do svojich chrámov, požiadali sv. Stolicu, aby krížovým cestám zriadeným vo františkánskych kostoloch udelila tie isté od­pustky, ktoré dosahujú pút­nici v Jeruzaleme pri každom zastavení cesty, ktorú konal náš Spasiteľ na vrch Kalvárie. Pp. Inocent XI. vyhovel tejto ich žiadosti a pápežským lis­tom 5. sept. 1686 udelil od­pustky jeruzalemskej krížovej cesty všetkým františkánskym chrámom pre všetkých rehoľ­níkov a rehoľnice všetkých troch reholí sv. Františka. To­to isté potvrdil Pp. Inocent XII. v listoch z 24. dec. 1692 a z 26. dec. 1695.

Pápež Benedikt XIII. vo svo­jom breve: „Inter plurima“ z 3. marca 1726 odpustky krížovej cesty rozšíril pre všetkých veriacich, kedykoľvek vykonajú pobožnosť krížovej j cesty v niektorom františkánskom chráme. Zároveň dovolil, aby odpustky krížovej cesty mohly sa privlastňovať na spôsob prímluvy i dušiam j v očistci.

Pp. Benedikt XIV. vo svo­jom breve: „Cum tanta“ zo 6. jan. 1741 dovolil kňazom-františkánom, že môžu zaviesť krížovú cestu aj v kostoloch a kaplnkách, ktoré prislúchajú k ich kláštorom alebo špitálom, ak ich o to požiada správca kostola alebo predsta­vený ústavu a ak biskup dá na to svoje svolenie. Dňa 30. 1 aug. 1746 ten istý pápež dovolil, že františkáni môžu zriadiť s povolením diecezánskeho biskupa krížovú cestu v každom farskom chráme. Dodatočne ešte dovolil, že krí­žová cesta sa môže zriadiť vo všetkých kostoloch a kapln­kách; tiež pripustil, že v jed­nom mieste sa môžu zriadiť aj dve krížové cesty, a to jedna v kostole a druhá vonku.

A tak sa krížová cesta roz­šírila po celom svete a je tak­rečeno v každom chráme. Ke­dykoľvek čítame zprávy o stavbách alebo opravách chrámov, dozvedáme sa aj o zriadení krížovej cesty. Obyčajne je obraz prvej stanice zavesený na epištolovej strane pri hlavnom oltári a ostatné obrazy sú rovnomerne rozde­lené v chráme tak, že 14. obraz krížovej cesty je zase pri hlavnom oltári na evanje­liovej strane.

Na mnohých miestach sú zriadené krížové cesty vonku pod šírym nebom, kde sú so­chy alebo obrazy krížovej ces­ty umiestené v malých ka­plnkách, postavených obyčajne na kopcoch a vŕškoch, na spô­sob vrchu Golgoty, odkiaľ ma­jú aj pomenovanie Kalvária. Takto postavené krížové cesty na spôsob jeruzalemskej Kal­várie predstavujú omnoho živ­šie utrpenie Kristovo. Veriaci zbožnejšie rozjímajú, kráčajúc od kaplnky ku kaplnke hore brehom, najmä na pútnických miestach, ako keď v úzkom priestore chrámu obmedzení sú len na malý pohyb od obra­zu k obrazu a len na jedno pokľaknutie.

Najväčším rozširovateľom krížovej cesty bol sv. Leonard z Portu Mauricio, kňaz rehole sv. Františka. Bol pravým mi­lovníkom sv. kríža. Podobne ako sv. Pavlovi apoštolovi nič mu tak neležalo na srdci, ako poznať a iným dať poznať ukrižovaného Ježiša. V tomto spočívala celá jeho svätosť a neodolateľná kazateľská vý­rečnosť. Keď sa koncom 17. a začiatkom 18. storočia roz­máhala v Taliansku bezuzdná nemravnosť a chladla sv. vie­ra, nepoznal lepšieho pro­striedku proti tomuto zlu, ako pobožnosť krížovej cesty. V jednom zo svojich spisov vy­zýva biskupov a kňazov, aby sa všemožne pričinili o to, že­by sa v každej osade zriadila a konala pobožnosť krížovej cesty, sťa pevná hrádza proti záhubnému prúdu nešľachetnosti.

Podľa neho je krížová cesta opravdivým protijedom nešľachetnosti, závorou proti rozbú­reným náruživostiam a po­vzbudením pre chladné srdce ľudské. Keď duša svojím duševným okom v zrkadle krí­žovej cesty vidí utrpenie svojho Boha, nič iné nemôže vykonať, ako uznať ošklivosť hriechu a vzbudiť v sebe city lásky k Spasiteľovi a nastúpiť cestu kresťanského života. Sv. Leonard nešetril ani starosti, ani prác, aby krížovú cestu všade rozšíril. Prvú zriadil v kláštore svojho rodiska a druhú v kláštorskej záhrade. Keď pápeži dovolili zriaďovať krížovú cestu i mimo rehoľ­ných kostolov, vo všetkých chrámoch a kaplnkách, tu je­ho horlivosť v rozširovaní tejto pobožnosti nepoznala hraníc. Sám posvätil 772 krížových ciest. Napísal zvláštne a veľmi dojímavé rozjímania. Jeho spôsob odbavovania krížovej cesty stal sa najobľúbenejším a najrozšírenejším.

Podľa dekrétu Kongregácie odpustkov z 30. júla 1748, zria­denie krížovej cesty v kostole alebo na inom mieste na žia­dosť farára alebo správcu kostola povoľuje biskup vopred, a to písomne. Bez tohto po­volenia je posvätenie neplatné. Keď sa posviacajú nové obrazy-sochy krížovej cesty na tom mieste, kde už krížová cesta s povolením biskupským bola zriadená, tam netreba žiadať nové povolenie.

Krížovú cestu môžu podľa pápežského nariadenia posviacať len františkánsky generál (hlavný predstavený v Ríme), provinciál a kvardián ale­bo tí františkánski kňazi, ktorým menovaní predstavení dali písomné povolenie k po­sväteniu.

Krížová cesta, posvätená od iných kňazov bez súhlasu sv. Stolice, nemá nijakých odpust­kov. — V tých zemiach, kde niet františkánskych kláštorov, udeľuje sv. Stolica na zriade­nie krížovej cesty potrebné zvláštne povolenie obyčajne kňazom-misionárom, ale len na čas.

Odpustky krížovej cesty ne­viažu sa k obrazom alebo so­chám krížovej cesty, ale k dre­veným krížikom nad tieto obrazy alebo sochy nadstaveným, pripojeným alebo zave­seným. Preto pri posviacaní krížovej cesty sa osobitne posviacajú krížiky a osobitne vlastné obrazy. A tak, keby obrazy-sochy akýmkoľvek spôsobom boly nahradené novými obrazmi-sochami, ak zostaly pôvod­né drevené krížiky, je krížová cesta riadne s odpustkami i na­ďalej posvätená, nie je potreb­né nové svätenie. Naproti to­mu, keby pôvodne svätené drevené krížiky boly nahra­dené novými, čo len siedmimi novými kusmi, krížová cesta stráca odpustky a je potrebné nové svätenie od františkán­skeho kňaza.

Keď sa obrazy a krížiky krí­žovej cesty snímu so steny pre čistenie, maľovanie ko­stola, alebo rovnomerné zadelenie v kostole, posvä­tenie krížovej cesty, spoje­né s odpustkami, zostáva v platnosti i naďalej. (Kon­gregácia odpustkov 7. mája 1846.) Keď sa však drevené krížiky krížovej cesty prenesú na iné miesto, t. j. do iného kostola, kaplnky, strácajú od­pustky krížovej cesty a musia byť znovu na novom mieste od františkánskeho kňaza posvä­tené. Obrazy krížovej cesty bez krížikov môžu byť prene­sené.

Nakoľko v odpustkoch krížovej cesty bol veľký zmätok, bl. Pp. Pius XI. 17. júla 1931 zrušil všetky doterajšie odpustky krížovej cesty a udelil nasledovné:

Všetci veria­ci, ktorí so skrúšeným srdcom či už spoločne s inými, alebo súkromne vykonajú pobožnosť krížovej cesty podľa predpisov zriadenej, môžu získať:

1. Plnomocné odpustky za­každým, keď krížovú cestu vy­konajú, hoci aj viac ráz cez deň.
2. Druhé plnomocné odpust­ky získajú raz denne, keď v deň odbavenia krížovej ces­ty pristúpia k sv. prijímaniu.
3. Tretie plnomocné odpust­ky získajú, keď v jednom a v tom istom mesiaci vykonajú desať krížových ciest a pristú­pia k sv. prijímaniu.
4. Neplnomocné odpustky 10 rokov získa za každú odbave­nú stanicu, kto začal odbavovať krížovú cestu, ale z daja­kej rozumnej príčiny ju ne­skončil. PPO 164.

K získaniu odpustkov krížo­vej cesty vyžaduje sa pre­dovšetkým stav milosti posvä­cujúcej, t. j. aby sme na duši nemali smrteľného hriechu. Odporúča sa, aby sme pred každou krížovou cestou vzbu­dili v sebe ľútosť nad všetkými smrteľnými i všednými hriechami, ako aj úmyseľ získať odpustky.

Ďalšou podmienkou získania odpustkov je, aby sme správne vykonali krížovú cestu, teda:

1. Máme uvažovať o mukách Spasiteľových, ktoré nám pred­stavuje patričná krížová stanica. Rozjímame o utrpení Pána, vzbudíme v sebe lásku a sústrasť k Spasiteľovi a ľútosť i nad svojimi hriechami. Ďalej možno rozjímať i ústnou mod­litbou, ktorú niekto prečíta a na chvíľku o prečítanom roz­mýšľa. Chvályhodné je pomo­dliť sa Otčenáš, Zdravas ako aj vzdychy: „Klaniame sa Ti, Kriste, a dobrorečíme Tebe...“ a „Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa...“ Kto by ináč nevedel rozjí­mať, stačí mu, keď si uvedo­muje, že obraz krížovej cesty znázorňuje miesta, na ktorých Kristus trpel a keď vzbudí vo svojom srdci sústrasť s Kristom Pánom.
2. Musíme chodiť od stanice ku stanici, alebo vykonať aspoň dajaký pohyb tela, ako pokľaknutie a vstanie. — Keď je viac ľudí v kostole za krížovej cesty, odporúča sa, aby veriaci ostali na svojich miestach a sledovali z miesta postup krížovej cesty, ktorú odbavuje kňaz, ktorý chodí s miništrantmi od stanice ku stanici. Odporúča sa, aby sa veriaci vždy obrátili alebo aspoň pozerali smerom k patričnej stanici. Toto však ne­musia robiť tí, ktorí sú v lavi­ciach. Všetci veriaci však majú vykonať dajaký pohyb. Naj­krajšie a jednotne stane sa to vtedy, keď sa pieseň spieva stojačky a ostatné sa modlíme kľačiačky. Pri súkromnom od­bavovaní môžeme chodiť od stanice ku stanici, ale nemusí­me. V čase iných verejných pobožností neodbavujme sú­kromnú krížovú cestu, aby sme iných nevyrušovali.
3. Treba nepretržite bez prerušenia navštíviť za radom 14 staníc. Kto by si chcel krí­žovú cestu rozdeliť na viac ráz, ten odpustky nezíska. Kongregácia odpustkov však vyslovila, kto by za krížo­vej cesty pristúpil k sv. spo­vedi, k sv. prijímaniu, alebo by slyšal sv. omšu, a po skon­čení týchto úkonov pokračuje v započatej krížovej ceste, od­pustky získa. V inom prípa­de pre získanie odpustkov treba znovu začať krížovú ces­tu.

Z dekrétov sv. Stolice — S. Poen. — zo dňa 20. X. 1931 nevysvitá, žeby k získaniu plnomocných odpustkov bola predpísaná modlitba na úmysal sv. Otca. No predsa tak mô­žeme učiniť z povďačnosti voči sv. Otcovi, ktorého najväčšou starosťou je spasiť všetkých ľudí.

Odpustky krížovej cesty možno privlastniť aj dušiam v očistci.

Chorí, ktorí nemôžu riad­nym spôsobom konať krížovú cestu, môžu získať odpustky krížovej cesty, keď držia v ru­ke krížik na tento cieľ zvlášť posvätený, a modlia sa 20 Otčenášov... 20 Zdravasov a 20 Sláva a pritom uvažujú o mukách Krista Pána. Kto by ne­mohol skončiť začatú pobožnosť, za každý Otčenáš, Zdravas a Sláva získava nepl. odp. 10 rokov. Krížik sa musí cez celú pobožnosť držať v ru­ke. Keď je pospolu viac cho­rých ľudí, stačí, keď má krí­žik v ruke jeden z nich.

Krížik krížovej cesty môžu posvätiť iba kňazi františkáni. Na krížiku musí byť umučenie Krista Pána. Keď sa krížik poruší, môže byť nahradený, ak len umučenie zostalo neporušené, lebo k tomu sa od­pustky viažu. Krížik a umučenie môže byť z hocijakého pevného materiálu, len nie z olova a cínu.

Ťažko chorí, ktorí bez veľkej ťažkosti nevládzu sa pomodliť 20 ráz Otčenáš, Zdravas, Sláva, získajú plnomocné odpustky aj vtedy, keď sa pomodlia 3 razy Otčenáš, Zdravas, Sláva a po­vzdychnú si napr. Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou, alebo Klaniame sa Ti, Kri­ste... alebo iný povzdych a úctivé pobozkajú krížik. Tieto modlitby môže sa predmodlievať aj iný, a chorí modlitbu len opakujú alebo sledujú. Kto nevládze ani to, stačí, keď po­bozká krížik a vzdychne si spomínané vzdychy, alebo aspoň pozrie sa na tento krížik a vzbudí si ľútosť. Odpustkový krížik možno i inému požičať na získanie odpust­kov.

Pobožnosť krížovej cesty odbavuje sa cez celý Veľký pôst každodenne, najmä však v pia­tok. Vo františkánskych ko­stoloch sa krížová cesta odbavuje každý piatok. Kňaz je oblečený v superpelícii a fia­lovej štóle; miništranti podob­ne vo fialových šatách nesú procesiový kríž; idú od stani­ce ku stanici a za ten čas ľud spieva stojačky niektorú pie­seň krížovej cesty. Pred obra­zom krížovej cesty sa zastane, kňaz prečíta označenie krížo­vej stanice, modlí sa vzdych: Klaniame sa Ti, Kriste... pre­číta text rozjímania, o obsahu ktorého pár chvíľočiek poti­chu sa rozjíma: pokračuje v prosebnej modlitbe a pobož­nosť pred stanicou krížovej ces­ty skončí Otčenášom a inými obvyklými vzdychmi. Po obídení 14 staníc môže sa kňaz pomodliť Otčenáš, Zdravas na úmysel sv. Otca a dá požehna­nie so Sviatosťou Oltárnou. I na koniec ľud spieva jednu pôstnu pieseň, cez ktorú aj kňaz dáva bozkávať relikvie svätého kríža, ak ich v tom chráme majú.

Keď niet kňaza, zastupuje ho predmodleník. Kríž môže niesť ktokoľvek. Na konci vystane len požehnanie.

Hoci ne­môže každý, najmenej však chudobný navštíviť sv. Zem, predsa môže každý i doma ko­nať krížovú cestu, nad ktorú niet spasiteľnejšieho spôsobu na povzbudenie krehkého srd­ca ľudského k vrelej láske k Bohu, nenávisti proti hrie­chu a k nádeji, že nám budú odpustené všetky hriechy. Na krížovej ceste sa nielen my sami stávame účastnými po­kladov nekonečných zásluh P. Krista a svätých, t. j. od­pustkov, ale na spôsob prímluvy môžeme ich venovať i dušiam v očistci na ukráte­nie časných pokút. Preto teda s pomocou a pod ochranou Ducha Svätého nastúpme túto krížovú cestu a v duchu pobozkajme tie sväté šľapaje, z kto­rých vyprýštilo naše večné spasenie. Uprostred pokušení aj protivenstiev tohto sveta posilňujme sa pamiatkou umučenia a smrti Ježiša Krista.