Svätá omša
Bohu podávame svoje ľudské dary, ktoré sú obrazom nás samých. S nimi obetujeme seba aj všetko čo máme. Kým chór spieva, kňaz berie do rúk hostiu na paténe, pozdvihne zrak a obetuje. |
Kým chór spieva pieseň obetovania (ofertórium), kňaz berie do rúk hostiu na paténe, pozdvihne zrak a obetuje hostiu (chlieb):  |
||
|
Súscipe, sancte Pater, omnipotens ætérne Deus, hanc immaculátam hóstiam, quam ego indígnus fámulus tuus óffero tibi Deo meo vivo et vero, pro innumerabílibus peccátis, et offensiónibus, et neglegéntiis meis, et pro ómnibus circumstántibus, sed et pro ómnibus fidélibus christiánis vivis atque defúnctis: ut mihi, et illis profíciat ad salútem in vitam ætérnam. Amen. |
Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, tvoj nehodný sluha, obetujem tebe, svojmu živému a pravému Bohu, za nespočetné svoje hriechy, urážky a nedbalosti a za všetkých okolo stojacich, ale aj za všetkých veriacich kresťanov, živých a mŕtvych, aby mne aj im osožila na spasenie do života večného. Amen. | |
Kňaz urobí s hostiou nad oltárom kríž a položí ju na oltár. |
||
| Príprava kalicha, vína a vody: Naleje do kalicha vína a niekoľko kvapiek vody. Víno znamená prirodzenosť Božskú a voda ľudskú; úkon naznačuje spojenie veriacich s Kristom v jeho mystickom tele. Kňaz požehnáva vodu (ale nie víno). V zádušnej omši znak kríža sa vynecháva. Pri slávnostnej omši diakon nalieva do kalicha víno a subdiakon vodu. Potom subdiakon, stojac pred najnižším stupňom oltára, drží paténu zahalenú do véla až po koniec Páter noster. |
||
Pri nalievaní a požehnávaní vody kňaz sa na pravej strane oltára modlí: |
||
|
Deus, qui humánæ substántiæ dignitátem mirabíliter condidísti, et mirabílius reformásti: da nobis per huius aquæ et vini mystérium, eius divinitátis esse consórtes, qui humanitátis nostræ fíeri dignátus est párticeps, Iesus Christus, Fílius tuus, Dóminus noster: Qui tecum vivit et regnat in unitáte Spíritus Sancti Deus: per ómnia saecula sæculórum. Amen. |
Bože, ktorý si zázračne stvoril a ešte zázračnejšie obnovil dôstojnosť ľudskej prirodzenosti: skrze tajomstvo tejto vody a tohto vína, daj nám účasť na Božstve toho, ktorý sa ráčil stať účastným na našom človečenstve, Ježiš Kristus, Syn Tvoj, Pán náš, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého. Boh, po všetky veky vekov. Amen. | |
Obetovanie kalicha |
||
|
Offérimus tibi, Dómine, cálicem salutáris, tuam deprecántes cleméntiam: ut in conspéctu divínæ maiestátis tuæ, pro nostra et totíus mundi salute, cum odóre suavitátis ascéndat. Amen. |
Obetujeme ti, Pane, kalich spasenia a vzývame tvoju dobrotivosť, aby sa vznášal ako ľúbezná vôňa pred tvárou tvojej velebnosti za spasenie naše a celého sveta. Amen. | |
Kňaz urobí s kalichom znak kríža nad oltárom a položí ho na zadnú polovicu korporálky. Potom kňaz prináša ako obeť aj seba a svojich spolubratov a sestry. Sklonený a so zloženými rukami, dotýkajúc sa oltára hovorí: |
||
|
In spíritu humilitátis et in ánimo contríto suscipiámur a te, Dómine: et sic fiat sacrifícium nostrum in conspéctu tuo hódie, ut pláceat tibi, Dómine Deus. |
Prijmi nás Pane, v duchu ponížených a v srdci skrúšených a naša obeta nech sa koná dnes pred tvojou tvárou tak, aby sa ľúbila tebe, Pane Bože. | |
Vzývanie Ducha Svätého Kňaz pozdvihne oči k nebu, spojí ruky a urobí znak kríža nad hostiou a vínom a hovorí: |
||
|
Veni, sanctificátor omnípotens ætérne Deus: et bene ✠ dic hoc sacrifícium, tuo sancto nómini præparátum. |
Príď, Posvätiteľ všemohúci večný Bože, a po ✠ žehnaj túto obetu, pripravenú Tvojmu svätému menu. | |
V slávnostnej omši nasleduje obrad incenzácie (okiadzania) obetných darov, oltára, celebranta, kléru a veriacich |
||
Orácia, kolekta, modlitba liturgického dňa. Modlíme sa ju v povedomí spoločenstva s Cirkvou a s našou Hlavou, Ježišom Kristom, Prostredníkom u Otca. Pred oráciou kňaz bozká oltár, symbol Krista, a s roztvorenými rukami, ako by odovzdával Kristov pozdrav, pokračuje. K orácii omše Cirkev často pripája ešte iné: spomienky svätých, ktorých pamiatka pripadá na ten deň, ale nemajú vlastnú omšu; ďalej orácia nedele alebo férie, ak ich potlačil vyšší sviatok, konečne doplnkové modlitby, predpísané na určité obdobia. Liturgický „Dóminus vobiscum“ môže užívať len kňaz a diakon, a nie subdiakon, tým menej nižší klerik. Po zakončení prvej a poslednej orácie odpovedá M. Amen. |
Obrad incenzácie (okiadzania): V slávnostnej omši kňaz požehnáva kadidlo pri vkladaní do kadidelnice: |
||
|
Per intercessiónem beáti Michaélis Archángeli, stantis a dextrís altáris incénsi, et ómnium electórum suórum, incénsum istud dignétur Dóminus bene ✠ dicere, et in odórem suavitátis accípere. Per Christum Dóminum nostrum. Amen. |
Nech ráči Pán toto kadidlo po ✠ žehnať a prijať ako ľúbeznú vôňu na orodovanie blahoslaveného Michala Archanjela, ktorý stál na pravej strane kadidlového oltára, a všetkých svojich vyvolených. Skrze Krista, Pána nášho. Amen. | |
Pri okiadzaní obetných darov hovorí: |
||
|
Incénsum istud a te benedíctum ascéndat ad te, Dómine: et descéndat super nos misericórdia tua. |
Nech vystupuje k tebe, Pane, toto kadidlo, ktoré si požehnal, a nech sostupuje na nás tvoje milosrdenstvo. |
|
Pri okiadzaní oltára hovorí zas: |
||
| Ps 140, 2-4 |
Ž 141, 2-4 |
|
|
Dirigátur, Dómine, orátio mea, sicut incénsum, in conspéctu tuo: elevátio mánuum meárum sacrifícium vespertinum. Pone, Dómine, custódiam ori meo, et óstium circumstintiæ lábiis meis: ut non declínet cor meum in verba malitiæ, ad excusándas excusatiónes in peccátis. |
Nech sa moja modlitba vznáša k tebe, Pane, ako kadidlo; pozdvihovanie mojich rúk jak obeť večerná. Pane, moje ústa zatvor zámkom a moje pery obopni závorou, aby sa moje srdce neuchyľovalo k zlomyseľným slovám, k výhovorčivým výhovorkám z hriechov. |
|
Pri odovzdávaní kadidelnice diakonovi: |
||
|
Accéndat in nobis Dóminus ignem sui amóris, et flammam ætérnæ caritátis. Amen. |
Nech zapáli v nás Pán oheň svojej lásky a plameň večného milovania. Amen. |
|
Potom je incenzácia celebranta a (okrem zádušnej omše) všetkých spoluobetujúcich: asistentov, kléru a aj veriacich. Liturgia im vzdáva túto poctu ako účastníkom na mystickom tele Kristovom. Tým sa naznačuje aj ich účasť na obete Nového zákona. Keď sa okiadzajúci postaví pred veriacich, veriaci povstanú, a na jeho úklon hlavy odpovedajú rovnako úklonom svojej hlavy.  |
||
Vádzka (úvod, vývodky) |
||
 1. obradová očista šestonedieľky; ukončenie obdobia, počas ktorého bola žena považovaná za nečistú. Má predkresťanský pôvod. Kresťanský očistný rituál, ktorý sa neskôr stal dominantným, pozostával z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke. Na vádzku išla rodička v sprievode pôrodnej baby alebo kmotry, v niektorých lokalitách brali so sebou i dieťa. Prespanky na vádzku do kostola nechodili, ich rituálna očista sa konala v domácnosti. Cirkevný obrad až do polovice 20. storočia sprevádzali tradičné obyčajové úkony na ochranu šestonedieľky pred nepriaznivými silami, na jej očistu, ovplyvnenie dojčenia, ďalšieho tehotenstva. Niekde (Orava, okolie Trnavy) sa po vádzke pripravilo pohostenie podobné krstinám (v rusínskej oblasti rodoviny), rodina odmenila pôrodnú babu aj kňaza. Na druhý deň sa mohla rodička zapojiť do bežného života. Koncom 1. polovice 20. storočia sa vádzka začala pripájať ku krstu;2. kresťanský obrad, uvedenie nevesty do stavu manželského. U rímskych katolíkov sa konal po cirkevnom sobáši za prítomnosti kňaza a krstnej matky pred sochou Panny Márie, kde sa nevesta so sviečkou v ruke modlila. Jej súčasťou boli aj kárne kázne farárov, ich pozostatkom je poučenie o normách manželského života. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) oba druhy vádzky zrušil, u protestantov sa koná vádzka pri krste dieťaťa. Autor: Zuzana Beňušková Použitá literatúra: Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Tradície slovenskej rodiny. Zost. M. Botíková. Bratislava 1977, 161-188. |
