Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril[1]: „Otče, nadišla hodina[2]: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno[3] ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.[4] Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.
[1] Pánova reč pri Poslednej večeri vyvrchoľuje v prekrásnej modlitbe, ktorá sa právom nazýva veľkňazskou. V nej sa náš najvyšší Veľkňaz nahlas, s očami pozdvihnutými k nebu a s rozopätými rukami modlí za seba (v. 1-5), za učeníkov (v. 6-19) a napokon za celú Cirkev (v. 20-26). Spasiteľove slová sú priamo výronom jeho božského Srdca a prejavom jeho nesmiernej lásky k ľuďom.
[2] „Nadišla hodina“; hodina umučenia je preňho aj časom oslávenia.
[3]> „Tvoje meno“ - tvoje božstvo a tajomnú podstatu, tvoj otcovský vzťah k ľuďom.
[4] Z troch dôvodov sa modlí za učeníkov: sú Otcovi a Ježišovi, pretože celý svoj život zasvätili evanjeliu; v nich sa prejavila jeho sláva, pretože s vierou prijali jeho učenie; sú vo svete, kde nebude s nimi ako viditeľná opora.
Tieto veci mluvil Ježiš, potom pozdvihol oči k nebu a riekol: Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby tvoj Syn oslávil teba.[1] Jako si mu dal moc nad všetkým telom[2], tak aby dal večný život všetkým, ktorých si mu dal. A to je život večný, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.[3] Ja som ťa oslávil na zemi; dokonal som dielo, ktoré si mi dal, aby som konal. Teraz zas ty, Otče, osláv mňa u seba slávou, ktorú som mal u teba, prv než bol svet.[4] Oznámil som tvoje meno[5] ľudom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a mne si ich dal[6], a zachovali tvoju reč. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im; a oni (ich) prijali a poznali opravdu, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Ja prosím za nich; nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji; veď všetko moje je tvoje a tvoje je moje, a v nich som oslávený.[7] Ač už nie som na svete[8], no títo sú na svete, a ja idem k tebe. Otče svätý, v mene svojom zachovaj ich, ktorých si mi dal, aby boli jedno, jako i my.
[1] Oslávenie Spasiteľovo skrze jeho vzkriesenie a nanebevstúpenie dokáže pravdivosť jeho náboženstva; to sa rozšíri a v ňom sa oslávi Otec.
[2] Nad všetkými ľuďmi.
[3] Základom života večného je účinlivá viera, ktorú nám dal P. Ježiš.
[4] Z toho vysvitá, že Syn Boží je večný Boh.
[5] Nie to meno, ktorým sa voláš Boh, lež to, ktorým sa nazývaš Otec. (Aug.)
[6] Apoštolovia, jako spravedliví Židia, boli Otcovi, ale on ich dal Kristovi za pomocníkov.
[7] Na svete.
[8] Grécky: A už som nie viacej (ďalej) na svete.