On 03.04.2026
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru.
Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti.
Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou.
V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“).
2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám.
Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni.
Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby.
Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu.
Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára.
On 03.04.2026Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára.
