„Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho,^[1] obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ Možno, že sa zmení a odpustí a zanechá po sebe požehnanie na obetu a nápoj Pánovi, vášmu Bohu.^[2] Zvučte trúbou na Sione, zasväcujte pôst, zvolajte zhromaždenie, zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže. Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, Pánovi sluhovia, a nech hovoria: „Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu, aby nad nimi panovali národy;“ prečo by mali vravieť medzi národmi: „Kdeže je ich Boh?“^[3] Pán sa rozhorlil za svoju krajinu a ušetril svoj ľud. Pán odpovedal svojmu ľudu: „Hľa, ja vám pošlem obilie, víno a olej: nasýtite sa nimi a viac vás nedám na potupu národom.

^[1] Roztrhnuté rúcho bolo u Izraelitov, (a je podnes) znak smútku. Ale vonkajšie znaky bez vnútornej ľútosti nemajú ceny.
^[2] Pán prišiel síce trestať, ale ak bude vidieť, že sa národ obrátil a činí pokánie, zmení trest na požehnanie, dá hojnú úrodu, ktorá zase umožní obety.
^[3] Prorok má pred očami svoj národ, veriaci v jedného Boha. Keby národ priveľmi trpel, pohania by sa mu posmievali, že nemá Boha, že sa nemá kto oň starať. „Národy“ – sú pohania – modloslužobníci.

Preto teraz hovorí Pán: Obráťte sa ku mne z celého srdca svojho s pôstom, plačom a nariekaním. A roztrhnite srdcia svoje, a nie rúcha svoje,^[1] a obráťte sa k Pánu Bohu, lebo je milostivý a ľútostivý, shovievajúci a plný milosrdenstva a ukojí sa nad zlosťou.^[2] Ktože vie, či sa neobráti, a neodpustí, a či nenechá po sebe požehnanie,^[3] suchú i mokrú obeť pre Pána Boha vášho? Zatrúbte trúbou na Sione! Posväťte pôst, svolajte shromaždenie,^[4] shromaždite ľud, posväťte obec, sjednoťte starcov, soberte maličkých a nemluvniatka, nech vyjde ženích z chyže svojej, a mladucha z ložnice svojej.^[5] Medzi sieňou a oltárom nech plačú kňazi,^[6] služobníci Pánovi, a rieknu: Odpusť, Pane, odpusť ľudu svojemu; a nevydávaj dedictvo svoje na pohanenie, aby nad nimi panovať mali pohani. Prečo majú hovoriť medzi národami: Kdeže je ich Boh?^[7] Horlil Pán za svoju zem, a odpustil ľudu svojmu,^[8] a odpovedal Pán a riekol ľudu svojmu: Hľa, ja vám pošlem obilia, a vína, i oleja, a budete nimi naplnení; a nedám vás viacej na pohanenie medzi národami.^[9]

^[1] Čiňte pokánie nielen na oko, ale v srdci skrze úprimné polepšenie a obrátenie.
^[2] Žalm 85, 5. Jon. 4, 2. Obráti biedu na šťastie.
^[3] Kto vie, či nepristaví svoj trest a či nevráti zemi požehnanie, ktoré jej odňal?
^[4] Výš. 1, 14. Kajúcnu pobožnosť, aby ľud verejnými a slávnostnými prosbami Boha k  milosrdenstvu pohol.
^[5] Všetok ľud bez rozdielu od najmenšieho do najväčšieho nech berie účasť ma smútku.
^[6] Prostredníci medzi Bohom a ľuďmi majú sa v mene všetkých modliť a vyslovovať, čo všetci cítia, medzi predverím svätyne a oltárom zápalným, k svätyni obrátení.
^[7] Oddiaľ od ľudu tvojho bremeno otroctva, aby sa nám neposmievali národy, a nevolali: kde že je ten ich všemohúci Boh, ktorý by ich mohol vyslobodiť.
^[8] Ako proroci veľmi činievali, tak činí aj Joel, po oznámení trestu sľubuje pokojnú a blaženú dobu messiánsku, kde bude panovať pokoj, a nasledovať požehnanie.
^[9] I v tom vyslyší ich prosbu. V 17. Nie viacej.