Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! Nedajte sa zviesť všelijakými a cudzími náukami, lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, a nie pokrmami, ktoré neosožili tým, čo z nich žili. Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku.^[1] Veď telá tých zvierat, ktorých krv veľkňaz vnáša do Svätyne za hriech, sa spaľujú mimo tábora.^[2] Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou. Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie. Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce. Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno.^[3] Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu. Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo.

^[1] Kresťanský oltár nie je prístupný tým, čo vykonávajú levitskú bohoslužbu. Nevedno, či sa tu myslí na eucharistickú obetu, alebo skôr na obetu kríža (porov. 13, 11–12).
^[2] Porov. Lv 16, 27.
^[3] Porov. Ž 50, 14. 23.

Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám mluvili slovo Božie, a v pozorovaní na ich vykročenie zo života^[1] nasledujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i na veky.^[2] Nedajte sa svádzať všelijakými a cudzími náukami^[3], lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, nie pokrmami^[4], ktoré neosožily tým, ktorí si na nich zakladali. Máme oltár, s ktorého jesť nemajú práva tí, ktorí slúžia stánku^[5]. Lebo ktorých zverov krv vnášaná býva za hriechy skrze najvyššieho kňaza do svätyne, tých telá pálené bývajú von z tábora.^[6] Preto i Ježiš, aby posvätil ľud svojou vlastnou krvou, trpel von za bránou.^[7] Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie.^[8] Lebo nemáme tu stáleho mesta, ale budúce vyhľadávame.^[9] Preto skrze neho obetujme vždy Bohu obetu chvály, to jest jeho.^[10] A nezapomínajte na dobročinnosť a udeľovanie, lebo takýmito obetami získa sa Boh.^[11] Poslúchajte svojich predstavených a buďte im poddaní, lebo oni bedlia, jako takí, ktorí majú vydať počet z vašich duší, aby to z radosti činili, a nie so vzdychaním, lebo to vám neosoží.

^[1] Tu naráža apoštol na sv. Štefana mučeníka a Jakuba apoštola, ktorí trpeli v Jeruzaleme.
^[2] Kristus je predmetom našej viery a jako Boh je nepominuteľný, preto i naša viera má byť nepominuteľná a vždy jednako horlivá.
^[3] T. j. nie kresťanskými náukami. Rozumie tu židovčíkov, ktorí obety starého zákona držali za potrebné.
^[4] Obetami starého zákona, ktoré požívali tí, ktorí ich obetovali.
^[5] Máme oltár, a keď oltár, teda i obetu, a z tejto obety nesmú prijímať Židia a odpadlíci.
^[6] Apoštol dokazuje, že tí, ktorí sú ešte židovskej obetnej službe oddaní, práve predpismi tejto služby sú z kresťanskej obetnej hostiny vytvorení. Lebo podľa týchto predpisov telá tých obetí, ktorých krv na veľký deň smierenia najvyšší kňaz ako obetu za hriechy do najsvätejšieho vnášal, nesmú byť za obetné jedlo požívané, ale musely byť von zo šiatrov spálené. (3. Mojž. 16, 27.) Ale čo my kresťania s oltára požívame, to je pravé telo velikej obety za hriechy, s krvou ktorého opravdivý a večný najvyšší kňaz Ježiš Kristus do najsvätejšieho neba vošiel. Taká obeta sa teda nedá sjednotiť s predpismi židovskej obetnej služby.
^[7] Kristus, opravdivá smierna obeta, krvou ktorej sa duchovný ľud Boží očisťuje a posväcuje, aby sa i ten predpis, týkajúci sa smiernej obety, na ňom vyplnil, obetovaný bol mimo šiatra, totižto von z mesta, ktoré namiesto predošlého šiatra na pustatine nastúpilo.
^[8] Spasiteľ a jeho dielo spásy stojí teda mimo šiatra, t. j. von z obce židovskej, a my musíme ju opustiť, keď chceme k nemu prísť a s ním v obcovaní zostať, pri potupe, ktorá sa nám dostáva od Židov.
^[9] Keď i vystúpením zo židovstva všetko zanechať musíme, čo nám dosiaľ drahé a sväté bolo, tešíme sa tou myšlienkou, že my jako kresťania svoju vlasť máme nie tu, na tejto zemi, ale hore na nebesách, že sme teda tu na zemi len pútnici, ktorí hľadáme zasľúbenú vlasť, večné mesto Božie.
^[10] Namiesto teraz odstránených a Bohu viac neľúbezných obetí starého zákona prinášajme Bohu duchovné obety, obety chvály, skrze nášho najvyššieho kňaza Ježiša Krista. I to je ovocie, ktoré Bohu obetujeme, ale nie ovocie zeme, lež ovocie úst, ktoré meno Božie zvelebujú.
^[11] Druhá obeta, ktorá teraz zasľúbenia Božieho nadobýva, je dobročinnosť a štedrosť k núdznym.