Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim, Pane, ty to vieš. Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse. Neskrývam tvoju milosť a pravdu pred veľkým zhromaždením.^[1]

^[1] V týchto veršoch hovorí žalmista o spôsobe poďakovania za poskytnutú pomoc. Tvrdí, že človek sa môže najlepšie odvďačiť Bohu poslušnosťou, obetou ducha, a nie vonkajšími obetami, ktoré nestoja vonkoncom nič, ak pritom nepodriaďujeme svoju vôľu Božej vôli (Ž 51). „Nepraješ si,… nežiadaš“, tieto výrazy neoznačujú v hebrejskej reči výlučne zápor, iba umenšujú, uberajú na dôležitosti veci, o ktorú ide. „Vo zvitku“… príkaz plniť Božiu vôľu je napísaný v Písme. Pán žiada od svojho ľudu lásku a oddanosť (Dt 6,6; Prís 3,3; 7,3; Iz 51,7), ale jedine Kristus splnil dokonale tento príkaz a dal nám príklad, ako to máme robiť (Hebr 10,5-7; Jer 31,33; Jn 4,34; 6,38; 5,39; Lk 24,25-27 atď.).

Rozhlasoval som tvoju spravedlnosť v shromaždení veľkom, hľa, ústam svojim som nebránil: o Pane, ty vieš. Ja tvoju spravedlnosť som neskrýval v svojom srdci: o pravde tvojej a spasení tvojom som rozprával. Netajil som milosrdenstva tvojho a vernosti tvojej pred veľkým zhromaždením.^[1]

^[1] Tu sa končí vďaka, a počína prosba o pomoc v nastávajúcich bolestiach. Ohľadom Krista sa toto môže vzťahovať buďto na jeho umučenie a bolesti, buďto na prenasledovanie jeho nevesty Cirkvi sv., ktoré on predvídal.