Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali.“ Vtedy sa zhromaždili veľkňazi a starší ľudu v dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kajfáš, a uzniesli sa, že Ježiša podvodne chytia a zabijú. Ale hovorili: „Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril.“^[1] Keď bol Ježiš v Betánii v dome Šimona Malomocného,^[2] pristúpila k nemu žena s alabastrovou nádobou vzácneho voňavého oleja a vyliala mu ho na hlavu, ako sedel pri stole. Keď to videli učeníci, hnevali sa a hovorili: „Načo takéto mrhanie? Veď sa to mohlo draho predať a rozdať chudobným.“ Ježiš to spozoroval a povedal im: „Prečo trápite túto ženu? Urobila mi dobrý skutok; veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy. Keď mi vyliala tento olej na telo, urobila to na môj pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“^[3] Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte, a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných.^[4] A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho.^[5] V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov^[6] prišli k Ježišovi učeníci a pýtali sa ho: „Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?“ On povedal: „Choďte do mesta k istému človeku a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“ Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili veľkonočného baránka. Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl. A keď jedli, povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Som to ja, Pane?“ On odpovedal: „Kto so mnou namáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ Aj jeho zradca Judáš sa opýtal: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedal mu: „Sám si to povedal.“^[7] Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.^[8] Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca.“^{[9]; [10]} Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.^[11] Vtedy im Ježiš povedal: „Vy všetci tejto noci odpadnete odo mňa, lebo je napísané: »Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne.«^[12] Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“ Peter mu povedal: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ Ježiš mu odvetil: „Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Peter mu povedal: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Podobne hovorili aj ostatní učeníci.^[13] Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa.“ Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov.^[14] I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ Znova odišiel a modlil sa: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy. Nechal ich, znova sa vzdialil a tretí raz sa modlil tými istými slovami. Potom prišiel k učeníkom a povedal im: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina; Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil.“^[15] A kým ešte hovoril, prišiel Judáš, jeden z Dvanástich, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, ktorý poslali veľkňazi a starší ľudu. Jeho zradca im dal znamenie: „Koho pobozkám, to je on; toho chyťte!“ A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: „Buď pozdravený, Rabbi!“ A pobozkal ho. Ježiš mu povedal: „Priateľu, načo si prišiel!?“ Vtedy pristúpili, položili na Ježiša ruky a zajali ho. Tu jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, vytasil meč, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. Ježiš mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ V tú hodinu povedal Ježiš zástupom: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.“ Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov. Vtedy ho všetci učeníci opustili a rozutekali sa.^[16] Tí, čo Ježiša zajali, odviedli ho k veľkňazovi Kajfášovi, kde sa zhromaždili zákonníci a starší. 58Peter šiel zďaleka za ním až do veľkňazovho dvora. Vošiel dnu a sadol si k sluhom: chcel vidieť, ako sa to skončí. Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli, hoci vystúpilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja a hovorili: „Tento povedal: »Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.«“ Tu vstal veľkňaz a spýtal sa ho: „Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?!“ Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci^[17] a prichádzať na nebeských oblakoch.“^[18] Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali a hovorili: „Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!“^[19] Peter sedel vonku na nádvorí. Prišla k nemu ktorási slúžka a povedala: „Aj ty si bol s Ježišom Galilejským!“ Ale on pred všetkými zaprel: „Neviem, čo hovoríš.“ Keď vyšiel k bráne, videla ho iná a povedala tým, čo tam boli: „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ On znova zaprel s prísahou: „Nepoznám toho človeka.“ O chvíľku pristúpili tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: „Veru, aj ty si z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza!“ Vtedy sa začal zaklínať a prisahať: „Nepoznám toho človeka.“ A vtom zaspieval kohút. Tu sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal.^[20] Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť.^[21] Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi.^[22] Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Ale oni odvetili: „Čo nás do toho? To je tvoja vec!“ On odhodil strieborné peniaze v chráme a odišiel; a potom sa šiel obesiť. Veľkňazi vzali peniaze a povedali: „Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena krvi!“ Dohodli sa teda a kúpili za ne Hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až do dnešného dňa volá Pole krvi. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela,^[23] a dali ich za Hrnčiarovo pole; ako mi prikázal Pán.“^[24] Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám to hovoríš.“ A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal. Vtedy sa ho Pilát opýtal: „Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ Ale on mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval.^[25] Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti. Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“ Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.^[26] Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili k nemu celú kohortu.^[27] Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.^[28] Ako vychádzali, stretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Toho prinútili, aby mu niesol kríž. Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota^[29], čo znamená Lebka. Dali mu piť víno zmiešané so žlčou^[30]. Ale keď ho ochutnal, nechcel piť.^[31] Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho šaty.^[32] Potom si posadali a strážili ho. Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny: „Toto je Ježiš, židovský kráľ!“ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn.«“ Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní. Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu.^[33] A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov. Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel.^[34]

^[1] Mk 14, 1–2; Lk 22, 1–2; Jn 11, 47–53.
^[2] Táto udalosť sa odohrala ešte v sobotu (porov. Jn 12, 1. 12). Sem ju vložili evanjelisti Mt a Mk len asi z tematických a obsahových príčin: spomína Kristov „pohreb“ (v. 12).
^[3] Mk 14, 3–9; Jn 12, 1–8.
^[4] „Tridsať strieborných“ mincí (asi týrskych šekelov). Denár bola rímska strieborná minca. Jeden denár bola priemerná mzda za celodennú nádennícku prácu. Drachma bola grécka minca o niečo hodnotnejšia ako denár. V Rímskej ríši okrem rímskych (cisárskych) mincí boli v obehu aj mince miestne alebo oblastné, akým bol týrsky šekel (štyri drachmy). – Tridsať strieborných bola cena otroka (Ex 21, 32; Zach 11, 12–13). Iba Jozefa, syna Jakubovho, predali za dvadsať strieborných mincí (Gn 37, 28).
^[5] Mk 14, 10–11; Lk 22, 3–8; Jn 13, 27–30.
^[6] Slávnosť Veľkej noci u Židov trvala osem dní, od 14. do 21. nisana (jarný mesiac, asi druhá polovica marca a prvá polovica apríla). Cez tento čas jedli nekvasený chlieb (azyma, u nás známy ako maces), preto sa u Židov veľkonočné sviatky volajú aj sviatkami Nekvasených chlebov.
^[7] Mk 14, 12–21; Lk 22, 7–14. 21–23; Jn 13, 21–30.
^[8] Týmito slovami Spasiteľ ustanovil Eucharistiu.
^[9] Mk 14, 22–25; Lk 22, 19–20; 1 Kor 11, 23–25.
^[10] Tieto Ježišove slová sa nevzťahujú na eucharistický kalich, ale na ďalší kalich, ktorý patril ešte k veľkonočnej večeri. Nimi vyhlasuje, že na zemi už nebude sláviť veľkonočnú hostinu. Akoby povedal: Terajšia veľkonočná hostina je predobrazom blaženého života v nebi.
^[11] Veľkonočná večera sa skončila spievaním žalmov 114–118, 23 a 136.
^[12] Zach 13, 7. Odpadnúť znamená pohoršiť sa. Apoštoli si nevedia predstaviť, že Ježiš, ako Boží Syn, sa vydá do rúk nepriateľov.
^[13] Mk 14, 26–31; Lk 22, 31–34; Jn 13, 36–38.
^[14] Mk 15, 38–41; Lk 23, 47–49.
^[15] Mk 14, 32–42; Lk 22, 39–46.
^[16] Mk 14, 43–52; Lk 22, 47–53; Jn 8, 2–11.
^[17] Dan 7, 13. „Sedieť po pravici Moci“ znamená vládnuť s Bohom Otcom nad svetom.
^[18] „Prichádzať na nebeských oblakoch“ znamená prichádzať ako sudca. Teda akoby povedal: Moje božstvo je teraz skryté, ale čoskoro zažiari v plnej sláve a velebe.
^[19] Mk 14, 53–65; Lk 22, 54–55. 63–71; Jn 18, 12–24.
^[20] Mk 14, 66–72; Lk 22, 54–62; Jn 18, 17–18. 25–27.
^[21] Ak židovská veľrada (sanhedrin) za vlády Rimanov odsúdila niekoho na smrť, rozsudok musel potvrdiť rímsky vladár, iba vtedy sa stal právoplatným. On sa postaral aj o jeho vykonanie.
^[22] Mk 15, 1; Lk 23, 1; Jn 18, 28.
^[23] Zach 11, 12–13.
^[24] Sk 1, 16–20. Matúš tu spája dve proroctvá. Zachariáš hovorí o 30 strieborných (11, 12–13) a Jeremiáš o obraznom kupovaní. Vzťahuje ich na Krista a dáva ich pod meno známejšieho proroka Jeremiáša, a to azda aj preto, že na tomto mieste chcel viac zdôrazniť kúpu poľa ako jeho cenu.
^[25] Mk 15, 2–5; Lk 23, 2–5; Jn 18, 29–38.
^[26] Mk 15, 6–15; Lk 23, 17–25; Jn 18, 39–40.
^[27] Rímsky vladár mal riadne sídlo v Cézarei. Na veľkonočné sviatky, asi z bezpečnostných dôvodov, došiel do Jeruzalema a sídlil v úradnej budove, „v pretóriu“; tam konával aj súdy.
^[28] Mk 15, 16–20; Jn 19, 2–3.
^[29] Golgota je aramejské slovo vo význame lebka. Ľud nazýval to miesto „Lebkou“, lebo sa podobalo ľudskej lebke.
^[30] Ž 69, 22. „Žlč“ tu netreba rozumieť doslovne. Ide o istú horkú tekutinu (Mk 15, 23), ktorá mala odsúdeného na smrť omámiť, aby necítil hrozné bolesti. Preto Ježiš nápoj okúsil, ale ho neprijal, aby mohol trpieť naplno a pri jasnom vedomí.
^[31] Mk 15, 21–32; Lk 23, 26–33; Jn 19, 17–27.
^[32] Ž 22, 19.
^[33] Mk 15, 33–37; Lk 23, 44–46; Jn 19, 28–30.
^[34] Mk 15, 42–47; Lk 23, 50–56; Jn 19, 38–42.

I stalo sa, keď Ježiš dokonal všetky tieto reči, riekol svojim učeníkom: Viete, že po dvoch dňoch bude Veľká noc^[1] a Syn človeka bude vydaný, aby bol ukrižovaný. Vtedy shromaždili sa kniežatá kňazské a starší ľudu do siene^[2] kniežaťa kňazského, ktorý sa nazýval Kajfáš a uradili sa, že Ježiša podvodne chytia a zabijú. Avšak riekli: Nie v deň sviatočný, aby snáď nestrhlo sa vzbúrenie v ľude.^[3] A keď Ježiš bol v Betánii^[4] v dome Šimona Prašivého^[5], pristúpila k nemu žena, majúca alabastrovú nádobu s drahocennou masťou^[6], a vyliala mu ju na hlavu, keď stoloval. Keď to videli učeníci, mrzeli sa a riekli^[7]; Načo je táto márnotratnosť? Veď toto mohlo sa draho predať a rozdať chudobným. Ale Ježiš to vedel a riekol im: Čo ste nepríležití tejto žene? Veď učinila dobrý skutok so mnou. Lebo chudobných vždycky máte u seba, ale mňa nemáte vždy.  Keď totižto vyliala mi tú masť na telo, prichystala ma na pohrab.^[8] Veru, povedám vám, kdekoľvek kázať sa bude toto evanjelium po celom svete, povie sa na jej pamiatku i to, čo ona spravila. Vtedy odišiel jeden z dvanástich, ktorý sa nazýval Judáš Iškariotský, ku kniežatám kňazským a riekol im: Čo mi chcete dať, a ja vám ho vydám. Tu oni ustanovili mu dať tridsať strieborných.^[9] A odvtedy hľadal príležitosť, aby ho vydal. Ale prvého dňa Presníc^[10] pristúpili učeníci k Ježišovi a riekli: Kde chceš, aby sme ti pripravili jesť baránka?^[11] A Ježiš riekol: Iďte do mesta k onému^[12] a rieknite mu: Učiteľ vzkazuje: môj čas je blízko, u teba odbavím Veľkú noc so svojimi učeníkmi. A učeníci spravili tak, ako im Ježiš naložil, a pripravili baránka.^[13] A keď sa zvečerilo, uložil sa^[14] k stolu so svojimi dvanástimi učeníkmi. A jako jedli, riekol: Veru, povedám vám, že jeden z vás ma zradí. A zarmútení veľmi, počali po jednom hovoriť: Či som to ja, Pane? On však odpovedal a riekol^[15]: Kto so mnou omáča ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka síce tajde, jako je písané o ňom, ale beda tomu človeku, ktorý Syna človeka zradí. Lepšie by mu bolo bývalo, keby sa nebol narodil ten človek. Tu odpovedal Judáš, ktorý ho zradil, a riekol: Či som to ja, rabbi? Riekol mu: Ty si to riekol.^[16] A keď večerali, Ježiš vzal chlieb a dobrorečil a lámal a dával svojim učeníkom a riekol: Vezmite a jedzte: toto je moje telo.^[17] A vzal kalich, vďaky vzdával a dal im a riekol: Pite z toho všetci, lebo toto je moja krv nového zákona, ktorá sa vyleje za mnohých na odpustenie hriechov. Avšak povedám vám: nebudem piť odteraz z tohoto plodu viničového, až do toho dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve môjho Otca.^[18] A po odbavenom chválospeve vyšli na horu Olivovú.^[19] Vtedy riekol im Ježiš: Vy všetci pohoršíte sa^[20] nado mnou tejto noci, lebo písané je: ubijem pastiera, a rozpŕchne sa stádo ovčie.^[21] Ale keď zase vstanem, predídem vás do Galilejska. Tu odpovedal Peter a riekol mu: I keď sa všetci pohoršia nad tebou, ja sa nikdy nepohorším. Riekol mu Ježiš: Veru, povedám ti, že tejto noci, prv než kohút odspieva, trikrát ma zapreš. Riekol mu Peter: I keby som mal umrieť s tebou, nezaprem ťa. Podobne hovorili i všetci učeníci. Vtedy prišiel s nimi Ježiš do dvorca, ktorý sa nazýva Getsemany^[22] a riekol svojim učeníkom: Poseďte tu, kým zájdem ta a pomodlím sa. I vzal Petra a dvoch synov Zebedejových, a počal sa zarmucovať a teskniť. Vtedy riekol im: Smutná je moja duša až na smrť; počkajte tu a bedlite so mnou. A keď trochu pokročil, padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich^[23], avšak nie jako ja chcem, lež ako ty. I prišiel k svojim učeníkom a našiel ich spať, i riekol Petrovi: Tak teda nemohli ste so mnou bedliť jednu hodinu? Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch síce je ochotný, ale telo nevládne. Opäť po druhýkrát odišiel, modlil sa a riekol: Otče môj, ak nemôže tento kalich pominúť, tak, aby som ho nepil, nech je tvoja vôľa. A prišiel opäť a našiel ich spať, lebo oči im boly obťažené. I nechal ich, odišiel opäť a modlil sa po tretie a hovoril túže reč. Potom prišiel k svojim učeníkom a riekol im: Spite len a odpočívajte^[24]: hľa, priblížila sa hodina a Syn človeka bude vydaný do rúk hriešnikom. Vstaňte; poďme! Hľa, priblížil sa ten, ktorý ma zradí. Kým on ešte mluvil, hľa, Judáš, jeden z dvanástich, prišiel, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi, poslaní od kniežat kňazských a starších ľudu. A ten, ktorý ho zradil, dal im znamenie, a riekol: Koho pobozkám^[25] to je on; chyťte ho! A ihneď pristúpil k Ježišovi a riekol: Zdrav buď, rabbi! A pobozkal ho. Ale Ježiš mu riekol: Priateľu, načo si prišiel? Vtedy pristúpili, vložili ruky na Ježiša a chytili ho. A hľa, jeden^[26] z tých, ktorí boli s Ježišom, napnul ruku, vytiahol svoj meč, a udrel sluhu kniežaťa kňazského, a uťal mu ucho:^[27] Vtedy riekol mu Ježiš: Zatoč svoj meč na jeho miesto, lebo všetci, ktorí chytajú meč, mečom zahynú. Alebo nazdávaš sa, že by som nemohol prosiť svojho Otca, a dostavil by mi teraz viac nežli dvanásť plukov^[28] anjelov? Ako sa teda naplnia Písma, že tak sa musí stať? V tú hodinu riekol Ježiš zástupom: Ako na lotra vyšli ste s mečmi a kyjmi polapiť ma. Deň po deň sedával som u vás a učil v chráme, a nechytili ste ma. Ale toto všetko stalo sa, aby sa naplnily prorocké písma. Vtedy učeníci všetci opustili ho a utiekli. Tí však, ktorí chytili Ježiša, viedli ho ku Kajfášovi^[29], kniežaťu kňazskému, kde sa zákonníci a starší ľudu boli sišli. Ale Peter išiel za ním pozďaleka až do siene kniežaťa kňazského. A keď vkročil do vnútra, sedel so služobnými, aby videl koniec. Tu kniežatá kňazské a všetka rada hľadali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť, a nenašli, hoci mnoho krivých svedkov predstúpilo. Až naposledy prišli dvaja kriví svedkovia a riekli: Tento povedal: Môžem sboriť chrám Boží, a po troch dňoch zase ho vystaviť.^[30] Tu vstalo knieža kňazské a rieklo mu: Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia na teba? Ale Ježiš mlčal. A knieža kňazské rieklo mu: Sprisahujem ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si ty, Kristus, syn Boží? Riekol mu Ježiš: Ty si to povedal.^[31] Však ale povedám vám, odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici mohutnosti Božej, a prichádzať na oblakoch nebeských.^[32] Vtedy knieža kňazské roztrhlo si rúcho^[33] a rieklo: Rúhal sa; čo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, včuľ ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá?^[34] Na čo oni odpovedali a riekli: Hoden je smrti. Vtedy pľuli mu do tvári, a tĺkli ho päsťami, a iní zase dávali mu pohlavky, a hovorili: Hádaj nám, Kriste^[35], kto je to, čo ťa uderil? Peter však sedel vonku na dvore; i pristúpila k nemu jedna dievka a riekla: I ty si bol s Ježišom Nazaretským.^[36] Ale on zaprel pred všetkými a riekol: Neviem, čo hovoríš. A keď vychádzal pod bránu, videla ho iná dievka a riekla tým, ktorí tam boli: I tento bol s Ježišom Nazaretským. A opäť zaprel s prísahou: Neznám toho človeka. A po chvíľke pristúpili tí, ktorí stáli, a riekli Petrovi: Veru i ty si z nich, veď i tvoja reč ťa prezradzuje.^[37] Vtedy počal sa preklínať a prisahať, že nepozná toho človeka. A hneď zaspieval kohút.^[38] I rozpomenul sa Peter na slovo Ježišovo, ktoré bol povedal: Prv, než kohút odspieva, trikrát ma zapreš. I vyšiel von a horko plakal. A keď bolo ráno, všetky kniežatá kňazské a starší ľudu držali radu^[39] proti Ježišovi, aby ho vydali na smrť. I priviedli ho sviazaného, a odovzdali Pontskému Pilátovi^[40], vladárovi. Vtedy, keď videl Judáš, ktorý ho zradil, že je odsúdený, ľútosťou pohnutý, zaniesol nazpäť tridsať strieborných kniežatám kňazským a starším, a riekol: Zhrešil som, vydal som krv spravedlivú. Oni však riekli: Čo nás po tom? Staraj sa! I zahodil strieborné v chráme^[41], odstúpil, a keď odišiel preč, obesil sa. Tu kniežatá kňazské vzali strieborné a riekli: Nesmú sa vhodiť do pokladnice, lebo je to cena krvi. A poradili sa, a kúpili za ne pole hrnčiaroyo na hrobitov prezpoľným. Preto nazývalo sa to pole Hakeldama^[42], to jest pole krvavé, až po dnešný deň. Vtedy naplnilo sa, čo bolo povedané skrze Jeremiáša proroka, hovoriaceho: A vzali tridsať strieborných, cenu oceneného, ktorého zakúpili od synov Izraelových, a dali ich za pole hrnčiarovo, jako mi ustanovil Pán.^[43] A Ježiš stál pred vladárom, a vladár opýtal sa ho a riekol: Ty si kráľ židovský^[44]? Riekol mu Ježiš: Ty to hovoríš.^[45]A keď kniežatá kňazské a starší žalovali na neho, nič neodpovedal: Vtedy riekol mu Pilát: Nepočuješ, aké veľké veci svedčia na teba? A neodpovedal mu na žiadne slovo, tak že sa vladár náramne divil. Ale na slávny deň^[46] mal vladár obyčaj prepúšťať ľudu jedného väzňa, ktorého chceli. I mal vtedy chýréčného  väzňa, ktorý sa volal Barabáš^[47]; keď sa teda shromaždili, riekol Pilát: Ktorého chcete, aby som vám prepustil? Barabáša, a či Ježiša, ktorý sa volá Kristus? Lebo vedel, že ho zo závisti udali. A keď sedel na súdnej stolici, poslala k nemu jeho žena odkaz: Nemaj nič s tým spravodlivým; lebo mnoho som vystála pre neho dnes vo snách. Ale kniežatá kňazské a starší naviedli ľud, aby žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Tu prehovoril vladár a riekol im: Ktorého chcete z tých dvoch, aby sa vám prepustil? Na čo oni riekli: Barabáša. Riekol im Pilát: Čo teda spravím s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Riekli všetci: Nech sa ukrižuje! Riekol im vladár: Čože zlého urobil? Načo oni viac kričali a riekli: Nech sa ukrižuje! Vtedy Pilát, keď videl, že nič neosoží, lež tým väčší hluk povstáva, vzal vodu, umyl si ruky pred ľudom a riekol: Ja som nevinný v krvi tohto spravodlivého: Vy uvidíte! A všetok ľud odpovedal a riekol: Jeho krv na nás a na  našich synov! Vtedy prepustil im Barabáša, a Ježiša ubičovaného^[48] vydal im, aby ho ukrižovali. Vtedy vojaci vladárovi vzali Ježiša do radného domu; shromaždili k nemu celú čatu^[49], a vyzliekli ho, a zahalili do šarlátového plášťa, a uplietli z tŕnia korunu, vložili mu ju na hlavu, a trstenicu do pravice, a padali na kolená pred ním, posmievali sa mu a riekali: Zdrav buď, kráľu židovský! A pluli naňho, brali trstenicu a bili ho po hlave. A keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa, a obliekli ho do jeho šiat a viedli ho, aby ho ukrižovali. A keď vyšli, našli človeka cyrenejského^[50], menom Šimona; toho prinútili, aby mu vzal kríž.^[51] I prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota^[52], to jest: miesto popravné. A dali mu piť so žlčou  pomiešané víno.^[53] Čo keď okúsil, nechcel piť. A keď ho ukrižovali, rozdelili si jeho rúcha ťahaním losov^[54]; aby sa naplnilo, čo bolo povedané skrze proroka, hovoriaceho: Rozdelili si moje rúcha, a na môj odev ťahali los.^[55] A sedeli a strážili ho.^[56] A vyložili mu nad hlavu nápis jeho viny^[57]: Toto je Ježiš, kráľ židovský. Vtedy ukrižovaní boli s ním dvaja lotri, jeden zprava a druhý zľava. A mimoidúci rúhali sa mu, krútili si hlavami a hovorili: Aha, ktorý sboríš chrám Boží a vo troch dňoch zase ho vystavíš, spomôž sám sebe, keďže si Syn Boží, sostúp s kríža! Podobne i kniežatá kňazské posmievali sa mu so zákonníkmi a staršími a hovorili: Iným spomáhal, sám si nemôže spomôcť; keď je kráľ izraelský, nech včul sostúpi s kríža, a uveríme mu. Dôveroval v Bohu, nech ho včul vysvobodí, ak ho miluje; lebo veď riekával: Som Syn Boží. A to isté vyvrhovali mu i lotri, ktorí s ním boli ukrižovaní. Avšak od šiestej^[58] hodiny i nastala tma^[59] po celej zemi až po deviatu hodinu. A okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš veľkým hlasom a riekol: Eli, Eli, lamma sabakthani? to jest: Bože môj, Bože môj, i prečo si ma opustil?^[60] A ktorísi, čo tam stáli a počuli to, riekli: Tento volá Eliáša.^[61] A jeden z nich hneď odbehol, a vzal hubu; naplnil ju octom a vložil na trsť, a dával mu piť. Ostatní však i riekli: Počkaj, uvidíme, či príde Eliáš vysvobodiť ho. No Ježiš opäť zvolal velikým hlasom a vypustil ducha. A hľa, opona chrámová^[62] roztrhla sa na dve čiastky^[63] od vrchu až do spodku; a zem sa zatriasla, a skaly sa pukaly, a hroby sa otvorily, a mnohé telá svätých, ktorí boli zosnulí, vstaly^[64] a vyšlí z hrobov po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a zjavili sa mnohým. Tu stotník a tí, ktorí boli s ním strážiť Ježiša, keď videli zemetrasenie a to, čo sa robilo, veľmi sa polakali a riekli: Opravdu, toto bol Syn Boží. A boly tam opodiaľ mnohé ženy^[65], ktoré prišly za Ježišom z Galilejska a posluhovaly mu, medzi ktorými bola Mária Magdaléna, a Mária Jakubova a matka Jozefova; a matka synov Zebedejových. A keď bolo už neskoro, prišiel istý bohatý človek z Arimatie, menom Jozef, ktorý i sám bol učeníkom Ježišovým; tento predstúpil pred Piláta, a pýtal si telo Ježišovo. Vtedy Pilát kázal vydať telo. A Jozef vzal telo, zavinul ho do čistej plachty, a uložil ho vo svojom novom hrobe, ktorý bol vytesal do skaly. A privalil veľký kameň na dvere hrobové, a odišiel.

^[1] Židovská Veľká noc na pamiatku vysvobodenia z Egypta.
^[2] Sieň = dvorana, priestranná izba v rímskych domoch.
^[3] Na Veľkú noc bývala v Jeruzaleme sila prezpoľných dedinčanov, ktorí boli oddaní Pánu Ježišovi.
^[4] Betánia = dedinka neďaleko Jeruzalema.
^[5] Tento Šimon alebo mal priezvisko: Prašivý, alebo kedysi bol prašivý, a P. Ježiš ho uzdravil.
^[6] Dľa sv. Marka bola hodna vyše 300 desiatnikov, teda asi 250 korún.
^[7] Z návodu Judášovho.
^[8] U Židov sa totiž mŕtve telá najprv pomazaly a len potom pochovaly.
^[9] Pravdepodobne 30 strieborných siklov, teda asi 108 korún, za jakú cenu kupovaly sa vtedy otroci.
^[10] Presnice sú nekvasené chleby = macky, a Veľká noc u Židov menovala sa i sviatkami Presníc, preto, že Židia cez tieto sviatky za sedem dní pod pokutou smrti nesmeli mat nič kvaseného, teda ani chleba, vo svojom dome.
^[11] Mojžiš ustanovil, aby na Veľkú noc každá židovská rodina jedla baránka. Poneváč na tento deň už bolo mnoho pútnikov v Jeruzaleme, domoví páni jeruzalemskí dávali do prenájmu, alebo í zadarmo, hospody pútnikom, aby v nich požívali baránka veľkonočného. A preto i apoštolovia spytujú sa P. Ježiša, či si už prenajal hospodu pre dnešnú večeru a u koho.
^[12] Spasiteľ nechcel označiť menom toho, u ktorého mal sláviť poslednú večeru, aby ho Judáš nezradil pred časom, ešte snáď pred poslednou večerou.
^[13] T. j. kúpili baránka, dali ho zarezať v chráme a potom dľa predpisu upiecť.
^[14] Židia pri stole nesedeli, ale ležali.
^[15] Nepovedal to verejne všetkým, ale len sv. Jánovi, aby nezahanbil Judáša.
^[16] Otázka Judášova a odpoveď Spasiteľova bola tiež tichá.
^[17] 26-28. Týmito a nasledujúcimi slovami Spasiteľ ustanovil sv. omšu a prevelebnú Sviatosť oltárnu jako to učí cirkev sv. na sneme Tridentskom.
^[18] Nebudem s vami už piť vína a požívať z vína pochádzajúceho nasladenia, až v kráľovstve nebeskom, kde sa nekonečnou slasťou všetci opojíme.
^[19] Hora Olivová, vŕšok pri Jeruzaleme, vysadený olivami, a ta išli prenocovať, ako inokedy.
^[20] Budete pochybovať o mojom božskom poslaní
^[21] Zach. 13, 7.
^[22] Getsemany, po slovensky: olejový lis (pres), bol majer na úpätí Olivovej hory.
^[23] Kalich — utrpenie.
^[24] Možno, že tu Spasiteľ poprial svojim apoštolom trochu odpočinku, kým príde Judáš. Ale možno, že sa tieto slová majú rozumieť ako výčitka (sarkazmus).
^[25] Bozk bol znakom nielen priateľstva, ale i uvítania.
^[26] Bol to sv. Peter.
^[27] Na samoobranu.
^[28] Rímsky pluk počítal 6000 chlapov a v čas vojny asi toľko spojencov; 12 plukov, asi 70.-80.000 chlapov riadneho a asi toľko pomocného vojska, spolu asi 150.000, tvorilo celý vojenský oddiel (sbor = chór).
^[29] Dľa sv. Jána, ktorý to obšírnejšie opisuje, priviedli bo napred ku Kajfášovmu svokrovi, Annášovi, a tento ho potom poslal ku Kajfášovi. Annáš snáď býval bližšie Getsemany, a tak bol v ceste, mysleli si teda, že Židia tam budú shromaždení — no boli u Kajfáša
^[30] P. Ježiš to tak nikdy nepovedal. On povedal: Sborte (vy) tento chrám (a ukázal na svoje telo), a ja ho po troch dňoch vystavím. Ostatne obžaloba bola v tom, že predpovedal, že chrám jeruzalemský bude srúcaný, čo sa u Židov trestalo smrťou. (Vid Jeremiáša).
^[31] Výraz židovský; slovensky: áno, tak je.
^[32] T. j. už ma neuvidíte jako Spasiteľa, ale jak všemohúceho sudcu a pomstiteľa.
^[33] Židia trhali si rúcha, ktoré pre túto prípadnosť bývalý pri hrdle na kúsku len slabo sfercované — na znak zármutku a zhrozenia.
^[34] Týmito slovami vyzval veľkňaz prítomných, aby hlasovali.
^[35] Posmešne nazýyajú ho Messiášom.
^[36] To sa stalo ešte pred výrokom smrti.
^[37] Galilejčania mali zvláštne nárečie, po ktorom ich bolo snadno poznať.
^[38] Kohút zaspieval už po druhé, čiže naposledy.
^[39] U Židov odsúdiť na smrť smela len vysoká rada vo verejnom, v chráme a vo dne vydržiavanom zasadnutí; preto, hoci P. Ježiša už boli v noci odsúdili po prevedenom vyšetrovaní, musia ho ešte odsúdiť v riadnom zasadnutí, lenže v tomto už preminuli vyšetrovanie, čo bolo zase protiprávne.
^[40] Judsko v tomto čase bolo už rímskou okrajinou, v ktorej najvyššie politické a právomocenské záležitosti spravoval cisárov námestník a či vladári P. Ježiša židovská vysoká rada odsúdila na smrť, ale smrteľný výrok previesť mal Pilát. V gréčtine: A keď ho poviazali, odviedli a odovzdali...
^[41] V chráme, v niektorej sieni, zasedala najvyššia rada.
^[42] V gréčtine chybí: aramaiské slovo Hakeldama. Sv. Jarolim ho sem prevzal pravdepodobne zo Skutkov Ap.
^[43] Jer. 32, 7; Zach. 11, .12.
^[44] Židia priviedli P. Ježiša a žiadali od Piláta, aby ho dal ukrižovať, ako odbojníka proti cisárovi, keďže sa vydáva za kráľa.
^[45] T. j. vec sa má tak, ako ty hovoríš — lenže dľa Sv. Jána dodal, že jeho kráľovstvo je nie zemské.
^[46] Na Veľkú noc, keď Židia ušli z Egypta.
^[47] Lúpežník a vrah.
^[48] Rimani nízkych povstalcov pred usmrtením bičúvali.
^[49] Čata 1/10 pluku = asi 600 vojakov.
^[50] Z Cyreny.
^[51] Lebo ho P. Ježiš už nevládal uniesť.
^[52] Golgota — vŕšok blízo Jeruzalema.
^[53] Snáď, aby tak necítil bolesti.
^[54] Dľa rímskeko zákona šaty popraveného patrily katom.
^[55] Žalm 21, 19.
^[56] Gr.: A sedeli a strážili ho tam; preto, aby ho nemohol nikto sňať s kríža. Tak strážievali ukrižovaných.
^[57] Dľa vtedajšej obyčaje napísali na doštičku, prečo je odsúdený na smrť. Pilát chcel sa vyjadriť nakrátko, a preto mimovoľne, z riadenia Božieho napísal pravdu, lebo P. Ježiš, ozaj preto umrel, že bol Messiášom.
^[58] Od šiestej, dľa nášho spočítania hodín od 12.-3. popoludní.
^[59] Toto zatmenie slnca je zázračné 1. preto, že bolo po celej zemi; kdežto obyčajné zatmenie býva len na istom ohraničenom priestore; 2. že bolo o splne mesiaca vtedy, keď je zem medzi slncom a mesiacom, a preto mesiac nemôže zacloniť slnce.
^[60] Žalm 21, 2.
^[61] Už nerozumeli hebrejsky.
^[62] Záclona, ktorá oddeľovala svätyňu od chrámu.
^[63] Gr.: roztrhla sa vo dvoje, na znak, že sa ľuďom otvorilo nebo.
^[64] Až po vzkriesení Ježišovom. (Viď v. 53)
^[65] Gr.: A bolo tam mnoho žien zďaleka sa dívajúcich, ktoré prišly za Ježišom z Galilejska, aby mu posluhovaly.