Nad všetkými sa zmilovávaš, Pane, a z toho, čo si stvoril, nič nemáš v nenávisti; nehľadíš na hriechy ľudí, keď činia pokánie, a odpúšťaš im, lebo ty si Pán, Boh náš. Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, bo v teba duša moja dôveruje.
Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný... nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali... lebo je to tvoje, Pane, priateľ života. Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam;
Lebo ako prášok[1] na váhe, tak je pred tebou okršlek zeme, a ako kvapka rosy pred svitaním, ktorá sostupuje na zem. Ale ty smilovávaš sa nad všetkým, lebo všetko môžeš, a prehliadaš hriechy ľudí pre pokánie.[2] Jakože by aj mohlo niečo zostať, keď by si ty nechcel, alebo ako by to, čo by si ty nepovolal, bolo zachované? Smiluj sa nado mnou, Bože, smiluj sa nado mnou: lebo v tebe dúfa duša moja. A do tône tvojich krídiel sa utiekam, dokiaľ neprejde neprávosť.[3]
[1] Dľa iných, ako jazýček na vážkach; alebo maličká odchýlka.
[2] Aj samého hriešnika, lebo očakávaš, že sa obráti.
[3] A všetko s ňou spojené nebezpečenstvo.
