Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela. V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich. Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli. No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie. Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.[1] „Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ak ho má rád.“ .... môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós.[2] Vysloboď ma z tlamy levovej, mňa úbohého chráň pred rohmi byvolov. Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove, ....a jeho spravodlivosť budú ohlasovať ľudu, ktorý sa narodí: „Toto urobil Pán.“
[1] Komu sa zapáči, môže ho vysmiať, môže ho pošliapať (Iz 41,14; 52,14 -53,12).
[2] „Prebodli mi ruky a nohy“. (Hebrejský text na tomto mieste je nejasný, preto volíme zmysel podľa starších prekladov ako LXX, V., preklad sýrsky, etiópsky a arabský). 17. verš ostáva jedným z najvýraznejších proroctiev SZ, lebo Dávid tu opisuje spôsob Mesiášovej smrti napriek tomu, že Židia, kým neprišli do styku s rímskym svetom, o kríži nevedeli (porov. Jn 19,37). Prv, než ho pozbavia života, delia sa o jeho odev. Nepoznáme, že by bolo bývalo zvykom u Izraelitov rozdeliť si imanie odsúdencov, alebo že by ho bol zákon prisúdil katovi. Tým viac prekvapuje, že sa aj takáto nezvyčajná okolnosť vyplňuje pri Ježišovom utrpení (Jn 19,24).
Bože, Bože môj, pohliadni na mňa: prečože si ma opustil?[1] Ďaleko od mojej pomoci sú slová mojich previnení.[2] Ó, môj Bože, volám za dňa, a nevyslýchaš ma: i za noci, a nech sa mi (to) nepokladá za nemúdrosť.[3] Ty však v svätyni prebývaš, Chválo Izraela.[4] V tebe dúfali otcovia naši: dúfali, a vyslobodil si ich. K tebe volali a boli zachránení; v tebe dúfali, a nebývali zahanbení. Ja však červ som a nie človek: pohanenie ľudí, a vyvrheľ luzy.[5] Všetci, čo ma vidia, posmievajú sa mi: vyškierajú ústa a kývajú hlavou:[6] „Dúfal v Pánovi, nech ho vytrhne: nech ho spasí, veď má na ňom zaľúbenie.“[7] Spočítali všetky moje kosti.[8] Oni však dívajú sa a hladia na mňa. Rozdelili medzi sebou moje rúcha, a o moju šatu hádzali lós.[9] Vysloboď ma z hrtana levovho: a mňa sníženého od jednorožcových rohov.[10] Ktorí sa bojíte Pána, chváľte ho; všetko plemä Jakubovo,[11] oslavujte ho. Zvestované bude Pánovi budúce pokolenie:[12] a nebesá budú oznamovať jeho spravedlnosť ľudu, ktorý sa narodí, ktorý učinil Pán.
[1] Tak volá Spasiteľ na kríži (Mat. 27, 46.) uprostred svojich múk. Čuduje sa a túži; niet netrpezlivosti ani zúfania. Láska Otcova je s ním.
[2] Moje previnenia vzďaľujú moje vyslobodenie. Aké hriechy mal Kristus? Naše hriechy vzal na seba, aby spravodlivosti Božej za nás zadosťučinil.
[3] Moje volanie nie je hriešne reptanie. Hebr.: Nemám pokoja.
[4] Ty si na nebesách a vždy hotový pomáhať.
[5] Ja som slabý a posledný z ľudu, a z obce sa mi vysmievajú. Kristovi na kríži visiacemu.
[6] To sú posunky, ktorými prejavovali posmech a škodoradosť.
[7] Mat 27, 43.
[8] Tak ich napäli, že sa mohly spočítať na kríži.
[9] Jn 16, 23-24. Pri tomto mieste nech obetuje nábožný kresťan Spasiteľovi seba i svoju núdzu a nedostatky, ktoré predsa neprevyšujú bolesti a chudobu Kristovu.
[10] Hebr.: Byvol, obraz prenasledovateľov a smrti. — Vyveď ma z predpeklia a daj mi víťazstvo nad mojimi nepriateľmi, hriechom a smrťou.
[11] Duševní potomci, všetci praví ctitelia Boží, (všetci, ktorí sa boja Boha).
[12] Dľa hebr.: Bude sa vypravovať o Pánovi pokoleniam, ako zachránil a oslávil Méssiáša a čo učinil skrze Krista.
