Veď ochotne znášate nerozumných, lebo sami ste múdri. Strpíte, keď vás niekto zotročuje, keď vás niekto vyjedá, keď vás niekto zdiera, keď sa niekto nad vami vyvyšuje, keď vás niekto bije po tvári.^[1] Na svoju hanbu hovorím, akoby sme my boli slabí. Ak si niekto v niečom trúfa, hovorím to ako nerozumný, trúfam si aj ja. Sú oni Hebreji? Aj ja. Sú Izraeliti? Aj ja. Sú Abrahámovi potomci? Aj ja. Sú Kristovi služobníci? Ešte nerozumnejšie hovorím: Tým viac ja vo väčších námahách, častejšie vo väzeniach, v nesmierne mnohých ranách, veľa ráz v nebezpečenstve smrti.^[2] Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej^[3], tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo? Ak sa už treba chváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou. Boh a Otec Pána Ježiša, ktorý je zvelebený naveky, vie, že neklamem. V Damasku miestodržiteľ kráľa Aretasa^[4] strážil mesto Damascénov, aby ma chytil, ale v koši ma spustili oknom cez hradby; len tak som unikol jeho rukám.^[5] Musím sa chváliť, hoci to neosoží, ale prejdem k videniam a zjaveniam Pána. Poznám človeka v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi – neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh, – uchvátený až do tretieho neba.^[6] A viem, že tento človek – zasa neviem, či v tele, či mimo tela, to vie Boh, – bol uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť. Ním sa budem chváliť, sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami. Veď ak sa aj budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, lebo budem hovoriť pravdu. Ale zdŕžam sa, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako vidí na mne alebo počuje odo mňa, a aj pre veľkosť zjavení.^[7] A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.

^[1] Pavol im pripomína zneužívania, ktorých sa dopúšťali tzv. apoštoli.
^[2] Pavol sa chváli utrpeniami, ktoré znášal pre evanjelium. Jeho protivníci sa tiež vychvaľovali, hoci na to nemali dôvod.
^[3] Podľa Dt 25, 3 sa počet úderov pri bičovaní nesmel prekročiť, a preto z opatrnosti dávali o jeden úder menej.
^[4] Aretas IV. (9 pred Kr. – 40 po Kr.) bol nabatejským kráľom; tesť Herodesa Antipasa.
^[5] Porov. Sk 9, 23–25.
^[6] Mimoriadny zážitok, o ktorom hovorí Pavol v tretej osobe, odohral sa 14 rokov pred napísaním listu, teda asi roku 43, a je iný ako videnie, ktoré mal niekoľko rokov predtým na ceste do Damasku. Podľa vtedajšej predstavy tretie nebo bolo sídlom Boha, kým prvým nebom bola zemská atmosféra, druhým nebo hviezd.
^[7] „Osteň“ je bližšie neurčené utrpenie. Mohla to byť dajaká chronická choroba (porov. Gal 4, 14–15), alebo prenasledovanie zo strany Židov (porov. Rim 9, 3).

Veď radi znášate nemúdrych, keďže ste sami múdri.^[1] Lebo strpíte, keď vás kto podmaňuje, keď kto vyžiera, keď kto berie, keď sa kto vypína, keď vás kto po tvári bije.^[2] Na hanbu povedám, ako by sme my boli v tomto ohľade slabí: v čom sa kto opovažuje (nemúdre povedám), opovažujem sa i ja.^[3] Sú Hebrejci, aj ja; sú Izraelci, aj ja; sú semeno Abrahámovo, aj ja^[4] ; sú služobníci Kristovi (jako menej múdry povedám), viacej ja: v premnohých prácach, v početných žalároch, v trýzneniach nad mieru, v smrtiach častokrát.^[5] Od Židov som dostal päťkrát po štyridsiatich bez jednej.^[6] Trikrát som bol palicovaný, raz kameňovaný, trikrát som zažil stroskotanie lode, deň a noc bol som na hlbine morskej.^[7] Často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách pred zbojníkmi, v nebezpečenstvách pred národom^[8], v nebezpečenstvách pred pohanmi, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi lživými bratmi^[9]; v práci a trude, v mnohom bedlení o hlade a smäde, v mnohých pôstoch, v zime a nahote, okrem toho, čo je zvonku, čo každodenne nalieha na mňa, starosť o všetky cirkve. Kto onemocnie, a ja by som neonemocnel? Kto trpí pohoršenie, a mňa by nepálilo? Keď sa treba chváliť, budem sa chváliť svojou  krehkosťou.^[10] Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý je požehnaný na veky, vie, že nelužem. V Damašku vladár nad ľudom kráľa Aréty strážil mesto damascénske, aby ma zajal; ale oknom bol som spustený v koši cez múr, a tak som ušiel jeho rukám.^[11] Keď sa treba chváliť, hoci nie je osožné, prejdem k videniam a zjaveniam Pánovým. Znám človeka v Kristu^[12], ktorý pred štrnástimi rokmi (či v tele, neviem, či okrem tela, neviem^[13], Boh vie) bol vytržený až do tretieho neba.^[14] A znám takého človeka (či v tele, či okrem tela, neviem, Boh vie), že bol vytržený do raja a počul slová tajnostné, ktoré nesvobodno človeku mluviť.^[15] Pre takéto budem sa chváliť; ale pre seba nebudem sa chváliť, jestli len nie, svojimi slabosťami. Lebo keby som sa i chcel chváliť, nebudem pošetilý, lebo poviem pravdu, ale sa zdržím, aby si niekto nemyslel o mne viac nad to, čo na mne vidí, alebo čo odo mňa počuje. A aby ma velikosť zjavení nepodvihla, daný mi je osteň môjho tela, posol satanov, aby ma pohlavkoval.^[16] Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa; ale riekol mi: Dosť ti je moja milosť, lebo silnosť v nemoci^[17] sa zdokonaľuje. Rád teda budem sa chváliť svojimi slabosťami, aby silnosť Kristova prebývala vo mne.

^[1] Tuším je tu úštip (sarkazmus): keď ste natoľko múdri, že znesiete i nemúdre chvály mojich protivníkov, tým skorej mňa.
^[2] Moji protivníci tak hanebne zachádzajú s vami, a vy to trpíte, tým skorej strpte mňa.
^[3] Toto povedám na svoju hanbu, nakoľko dľa vašej mienky som ja slabúchom v tejto veci.
^[4] Hebrejci = Židia, pravdepodobne ti, ktorí bývajú za vodou = Zavoďania. Izraelci, synovia Izraelovi, teda vyvolený národ; semeno Abrahámovo, tiež vyvolený národ, z ktorého mal pochádzať Messiáš.
^[5] Pavel tu vypočituje, čo všetko podstúpil za Krista.
^[6] 5. Mojž. 25, 3. Dľa židovského zákona nesmelo sa dať nikomu vyše 40 palíc. Aby sa toto ľudské nariadenie zachovávalo, bola obyčaj u Židov namerať 39 palíc.
^[7] Sk. ap. 16, 22 a 14, 18 a 27, 41
^[8] Národ tu označuje Židov.
^[9] Lživí bratia boli židovčiaci kresťania, ktorí tupili Pavla, že hlásal i pohanom slovo Božie a že nekázal zachovávať starý zákon s jeho obriezkou.
^[10] Krehkosť tu označuje súženia.
^[11] Sk. ap. 9, 24.
^[12] Tento človek v Kristu, skrze krst zaštepený do Krista, je sám Pavel.
^[13] Pavel nevedel si rozlúštiť hádku o duchovnom vytržení, a preto myslel si, že jeho duša a azda i telo bolo odnesené preč so zeme.
^[14] Až do tretieho neba. Priestor, v ktorom sa naša zem pohybuje a z ktorého kus my vidíme nad hlavou, starodávni Gréci podelili na tri nebesá: vzdušné, hviezdne a duchovné; v prvom bolo povetrie, v druhom hviezdy, v treťom mali bývať ich pohanskí bohovia, kde bola večná blaženosť. Podľa tohto názoru rozpráva sv. Pavel, teda do ozajstného neba.
^[15] Pavel získal si tam také poňatia, pochopy, predstavy, zjavy, na ktoré nemal slova, ani si nemohol utvoriť; reč ľudská mu nestačila, a preto ich ani nemohol vysloviť.
^[16] Aby Pavel nespyšnel, osteň tela = posol satanov, telesná žiadosť ho mala upamätať, že je slabý, krehký človek.
^[17] Moc ducha, jako i milosť Božia dokazuje sa tým väčšou, čím krehkejšie je telo, nad ktorým víťazí.