Triduum sacrum
Zrušiť filter-
Začína 25.03.2027Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov, biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Omšový formulár je rekonštrukciou z roku 1967 omše zo začiatku 3. storočia zaznamenanej historikom Hippolytom. V dekréte, ktorým pápež Pavol VI. obnovil túto omšu, píše: "Omša pri svätení olejov je jedným z principiálnych výrazov plnosti kňazstva v hodnosti biskupa a zvýrazňuje blízkosť všetkých jeho kňazov s ním." -
Začína 25.03.2027Kristus nám zanecháva svoj testament. - Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí vo Veľkom pôste podrobili sa pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia sv. omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k sv. prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna sv. omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sv. oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k sv. prijímaniu. V epištole počujeme z úst sv. Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sv. prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po sv. prijímaní krizmu a olej krstencov. Po sv. omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Sv. nádoba s partikulami pre nemocných a s dvoma veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu skrýval sa sám Kristus. -
Dňa 26.03.2027Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára. -
Dňa 27.03.2027Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou vigíliou veľkonočnou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“. Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovaly nešpory vo sv. omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme. Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie. -
Začína 13.04.2028Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov, biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Omšový formulár je rekonštrukciou z roku 1967 omše zo začiatku 3. storočia zaznamenanej historikom Hippolytom. V dekréte, ktorým pápež Pavol VI. obnovil túto omšu, píše: "Omša pri svätení olejov je jedným z principiálnych výrazov plnosti kňazstva v hodnosti biskupa a zvýrazňuje blízkosť všetkých jeho kňazov s ním." -
Začína 13.04.2028Kristus nám zanecháva svoj testament. - Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí vo Veľkom pôste podrobili sa pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia sv. omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k sv. prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna sv. omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sv. oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k sv. prijímaniu. V epištole počujeme z úst sv. Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sv. prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po sv. prijímaní krizmu a olej krstencov. Po sv. omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Sv. nádoba s partikulami pre nemocných a s dvoma veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu skrýval sa sám Kristus. -
Dňa 14.04.2028Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára. -
Dňa 15.04.2028Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou vigíliou veľkonočnou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“. Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovaly nešpory vo sv. omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme. Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie. -
Začína 29.03.2029Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov, biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Omšový formulár je rekonštrukciou z roku 1967 omše zo začiatku 3. storočia zaznamenanej historikom Hippolytom. V dekréte, ktorým pápež Pavol VI. obnovil túto omšu, píše: "Omša pri svätení olejov je jedným z principiálnych výrazov plnosti kňazstva v hodnosti biskupa a zvýrazňuje blízkosť všetkých jeho kňazov s ním." -
Začína 29.03.2029Kristus nám zanecháva svoj testament. - Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí vo Veľkom pôste podrobili sa pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia sv. omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k sv. prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna sv. omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sv. oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k sv. prijímaniu. V epištole počujeme z úst sv. Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sv. prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po sv. prijímaní krizmu a olej krstencov. Po sv. omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Sv. nádoba s partikulami pre nemocných a s dvoma veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu skrýval sa sám Kristus. -
Dňa 30.03.2029Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára. -
Dňa 31.03.2029Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou vigíliou veľkonočnou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“. Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovaly nešpory vo sv. omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme. Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie. -
Začína 18.04.2030Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov, biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Omšový formulár je rekonštrukciou z roku 1967 omše zo začiatku 3. storočia zaznamenanej historikom Hippolytom. V dekréte, ktorým pápež Pavol VI. obnovil túto omšu, píše: "Omša pri svätení olejov je jedným z principiálnych výrazov plnosti kňazstva v hodnosti biskupa a zvýrazňuje blízkosť všetkých jeho kňazov s ním." -
Začína 18.04.2030Kristus nám zanecháva svoj testament. - Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí vo Veľkom pôste podrobili sa pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia sv. omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k sv. prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna sv. omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sv. oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k sv. prijímaniu. V epištole počujeme z úst sv. Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sv. prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po sv. prijímaní krizmu a olej krstencov. Po sv. omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Sv. nádoba s partikulami pre nemocných a s dvoma veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu skrýval sa sám Kristus. -
Dňa 19.04.2030Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára. -
Dňa 20.04.2030Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou vigíliou veľkonočnou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“. Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovaly nešpory vo sv. omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme. Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie. -
Začína 10.04.2031Biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia svätú omšu so všetkými kňazmi svojej diecézy. Pri tejto omši nazývanej Missa chrismatis - Omša svätenia olejov, biskup svätí tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Táto omša je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Po homílii nasleduje obnovenie kňazských sľubov. Omšový formulár je rekonštrukciou z roku 1967 omše zo začiatku 3. storočia zaznamenanej historikom Hippolytom. V dekréte, ktorým pápež Pavol VI. obnovil túto omšu, píše: "Omša pri svätení olejov je jedným z principiálnych výrazov plnosti kňazstva v hodnosti biskupa a zvýrazňuje blízkosť všetkých jeho kňazov s ním." -
Začína 10.04.2031Kristus nám zanecháva svoj testament. - Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí vo Veľkom pôste podrobili sa pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia sv. omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k sv. prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna sv. omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sv. oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k sv. prijímaniu. V epištole počujeme z úst sv. Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sv. prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po sv. prijímaní krizmu a olej krstencov. Po sv. omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Sv. nádoba s partikulami pre nemocných a s dvoma veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu skrýval sa sám Kristus. -
Dňa 11.04.2031Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. - Cirkev nás dnes vedie do kostola sv. Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč preniká nám hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsv. obeta sv. omše, lebo dnes sa obetoval na kríži Kristus sám. - Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, mi tri časti: predomšu, poklona sv. Kríža a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov). Prvá podstatná časť veľkopiatkovej liturgie je predomša. Až po štvrté storočie každá sv. omša začínala sa takto: Najprv sa čítaly tri lekcie, prvá zo starozákonných spisov, druhá z apoštolských listov a tretia zo sv. evanjelií. Medzi lekciami je stupňovanie i čo sa týka čítajúcej osoby, i miesta. Prvú čítal lektor pri pulpite, druhú subdiakon na nižšom ambóne, tretiu diakon na vyššom ambóne. Medzi lekciami spievali žalm (traktus). Podstatnou črtou veľkotýždňovej liturgie je akási pôvodnosť a starobylosť. Najstaršia liturgia nosila na sebe akýsi ťah vážnosti, jednoduchosti a tvrdosti. Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou. V 1. lekcii nám prorok Ozeáš líči obraz ľudu izraelského, ktorý Boh potrestal za neveru, ale sa spamätal a vrátil sa k Bohu. Izrael je predobrazom Ježiša Krista. Jeho karhal a poranil Boh za hriechy ľudstva, ale na tretí deň ho uzdravil a vzkriesil. Prvý traktus (pieseň Habakukova) je našou odpoveďou: Strachom dojatí uvažujeme o diele vykúpenia; vidíme Spasiteľa visieť na Kríži medzi dvoma lotrami („zvieratmi“). 2. lekcia nám rozpráva o obetovaní veľkonočného Baránka, ktorý je predobrazom obety Kristovej. 2. traktus (Žalm 139) podáva slová trpiaceho Spasiteľa. Je aj úvodom k nasledujúcim pašiám. Tieto dve lekcie sú len akýmsi úvodom pre rozprávanie umučenia podľa Jána. Jediný svedok obety Kríža zpomedzi apoštolov! Jeho slová sú stručné, objektívne historické a dojímavo vážne. Pašie spievajú traja diakoni. Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boly súčiastkou každej omše a v svojej pôvodnej forme zachovaly sa nám len na Veľký piatok. Celebrant predniesol úmysel, diakon vyzval prítomných, aby si kľakli. Tu sa veriaci v hlbokom tichu modlili na vyznačený úmysel, kým im subdiakon nekázal vstať. Kňaz povedal spoločnú modlitbu. Cirkev predkladá svojmu umierajúcemu Ženíchovi všetky svoje potreby. Poklona sv. Krížu je vrcholom dnešnej liturgie. Vznikla v Jeruzaleme, kde veriaci na Veľký piatok uctievali a bozkávali pôvodný Kríž Spasiteľov. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch čiastkach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorémus, kľačia všetci, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi. Prítomní sa mu klaňajú. Najprv kňaz, ktorý si z poníženosti vyzuje obuv, za ním duchovenstvo a konečne veriaci. Každý tri razy zohne koleno a pobozká rany Spasiteľove. Dojímavý úkon poklony nás upomína na Kristovu smrť na kríži. Za poklonou spievame tzv. „impropéria“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému národu židovskému. Berieme si ich k srdcu. Nasleduje Omša vopred premenených darov. Takáto omša, Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v dni kajúce, ktorý zvyk si východná liturgia podržala až podnes. Kňaz v slávnostnej procesii prinesie sv. Hostiu z bohostánku vedľajšieho oltára. -
Dňa 12.04.2031Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou vigíliou veľkonočnou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“. Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovaly nešpory vo sv. omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme. Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
