Udalosti
- April 2026
-
Dňa 23.04.2026Kategórie: Vlastné omše v slovenských diecézach, Trnavská arcidiecéza. Archidioecesis Tyrnaviensis, Rožňavská diecéza. Dioecesis Rosnaviensis, Bratislavská arcidiecéza. Archidioecesis Bratislaviensis, Nitrianska diecéza. Dioecesis Nitriensis, Banskobystrická diecéza. Dioecesis Neosoliensis, Žilinská diecéza. Dioecesis Žilinensis, Spišská diecéza. Dioecesis Scepusiensis, Košická arcidiecéza. Archidioecesis Cassoviensis, JanuárStal sa vyhnancom pre Krista. - Druhý pražský biskup nútený bol dvakrát opustiť svoje biskupské sídlo pre nevďak vlastného, ešte v kresťanstve nezakotveného stáda. Načas sa uchýlil do benediktínskeho kláštora na Aventíne v Ríme, ale horlivosť za spásu duší vedie ho aj do iných krajín (Poľsko, Slovensko, Maďarsko). Svoj obetavý Život zavŕšil korunou mučeníckou medzi pohanskými Prusmi r. 997. Pochovaný je v Gniezne a v Prahe. V rímskej liturgii je známy svojím birmovným menom, ktoré mu dal sv. Adalbert, biskup magdeburský. - June 2026
-
Dňa 27.06.2026Kategórie: Vlastné omše v slovenských diecézach, Rožňavská diecéza. Dioecesis Rosnaviensis, Nitrianska diecéza. Dioecesis Nitriensis, Banskobystrická diecéza. Dioecesis NeosoliensisLadislav I. Svätý (maď. I. László, lat. Ladislaus I), ( * 1040/45, Poľské kráľovstvo – † 29. júl 1095, Nitra, Uhorsko) bol knieža Biharského kniežatstva v rokoch 1064 a 1074, Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1074 – 1077 a uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095. Ladislav I. bol vyhlásený za svätého v roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v 13. a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi (Liptovské Matiašovce), ako aj časté zobrazenia na gotických freskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bijacovce, Bodice). - July 2026
-
Dňa 07.07.2026Sv. Kunigunda sa pravdepodobne narodila okolo r. 978. Keď mala Kunigunda približne dvadsať rokov, vydala sa za bavorského vojvodu Henricha, ktorý bol roku 1002 v Mohuči korunovaný za nemeckého kráľa. O mesiac neskôr korunovali za kráľovnú aj Kunigundu. Roku 1014 sa Henrich stal aj rímskym cisárom. Cisársku korunu získal v Ríme z rúk pápeža. O ich manželstve sa viedli hlavne na začiatku 20. storočia mnohé polemiky. V niektorých historických textoch, na ktorých je aj pečať pápeža Inocenta III., sa hovorí o panenskom sľube, ktorý údajne Henrich s Kunigundou zložili. Ich manželstvo sa označuje ako „manželstvo sv. Jozefa“. Na základe týchto historických dokumentov bol Kunigunde pripísaný titul „panna“. Podľa iných moderných autorov však toto označenie nekorenšponduje s údajmi, ktoré zaznamenali súčasníci Henricha a Kunigundy. Podľa nich to bolo asi tak, že cisár Henrich zistil, že manželka je neplodná. Nemecké manželské právo, ktoré bolo trpené Rímom, vtedy umožňovalo v takýchto prípadoch prepustiť manželku. No cisár nechcel použiť toto právo. Dal prednosť spoločnému životu s nábožnou manželkou, i keď bez potomstva. Zrejme na základe toho, že obaja žili veľmi pekne a bez detí, vznikla legenda o sľube čistoty. V roku 1007 Kunigunda s pomocou cisára dala postaviť dóm v Bambergu na severe Bavorska a v roku 1017 benediktínsky kláštor v Kaufungene v Dolnom Hesensku. V roku 1024 Henrich zomrel. Kunigunda túžila utiahnuť sa do kláštora. Na prvé výročie jeho smrti – roku 1025 – sa konala posviacka chrámu v kláštore v Kaufungene. Cisárovná pozvala mnohých biskupov, dvoranov a rytierov krajiny na túto slávnosť. Tam na úžas všetkých po evanjeliu v plnom lesku drahocenných šiat pristúpila k oltáru. Drahocenný plášť si vyzliekla a obliekla sa do čierneho rehoľného rúcha. Dala si ostrihať vlasy a biskup jej zahalil hlavu závojom. Zomrela 3. marca 1033. Podľa svojho želania ju pochovali v chudobných šatách vedľa jej manžela Henricha v katedrále v Bambergu. Za svätú bola vyhlásená roku 1200. Aj Henricha si uctievame ako svätého. -
Dňa 17.07.2026Kategórie: Vlastné omše v slovenských diecézach, Nitrianska diecéza. Dioecesis Nitriensis, Banskobystrická diecéza. Dioecesis Neosoliensis, Košická arcidiecéza. Archidioecesis CassoviensisOchraňujte národ slovenský! - Sv. Ondrej, rodným menom Svorad, rodák zo spišskej Magury, bol mníchom benediktínskeho kláštora na Zobore v Nitre. Svoj prísny rehoľnícky život zamenil ešte prísnejším životom pustovníckym na Skalke pri Trenčíne. Po jeho smrti (r. 1009) pustovňu Skalky obýval jeho učeník, sv. Benedikt, pochádzajúci z okolia Nitry. Po troch rokoch svätého života pohanskí zbojníci ho zavraždili a hodili do Váhu r. 1012. Sv. mučeník bol pochovaný k svojmu majstrovi v kostole sv. Emeráma v Nitre. Na mieste pustovne, na tzv. „veľkej“ Skalke, založil už r. 1220 nitriansky biskup Jakub I. benediktínske opátstvo a na mieste umučenia („malá“ Skalka) postavil r. 1530 Juraj Thurzo kaplnku na česť P. Márie a sv. Doroty. Jezuiti kostolík rozšírili r. 1745. Konečne dňa 17. júla 1924 bol posvätený obnovený kostol Malej Skalky. Sv. ostatky, neraz zneuctené (r. 1311 Matúšom Čákom a r. 1663 Turkami), uložené sú v Pribinovom kostolíku na nitrianskom hrade. - August 2026
-
- September 2026
-
Dňa 07.09.2026 -
-
- November 2026
-
Dňa 05.11.2026Kategórie: Vlastné omše v slovenských diecézach, Rožňavská diecéza. Dioecesis Rosnaviensis, Nitrianska diecéza. Dioecesis Nitriensis, Banskobystrická diecéza. Dioecesis Neosoliensis, JanuárSv. Imrich narodil sa roku 1007 v Ostrihome. Otec jeho bol sv. Štefan, I. kráľ uhorský. Matka menovala sa Gizela, i bola dcérou Henrika, vojvodcu bavorského, a sestrou cisára, sv. Henrika II. Mladý kralevič zdedil od zbožných a vznešených rodičov svojich všetky cnosti kresťanské; lebo bol veľmi starostlivé od najútlejšej mladosti vychovávaný. Slávnostné korunovanie sv. Imricha za kráľa uhorského malo sa diať dňa 2. septembra roku 1031. Všetky prípravy sa dokončili, ale osem dní pred korunováciou bol sv. Imrich ťažko ranený divým kancom a po ťažkej chorobe, na deviaty deň o 9. hodine v pondelok umrel. Sv. Imrich vyobrazuje sa ako mládenec, v kniežacom rúchu odený, a na stupňoch oltára kľačiaci, na ktorý ukladá vojvodskú korunu svoju a iné drahocennosti. -
Dňa 06.11.2026Kategórie: Vlastné omše v slovenských diecézach, Spišská diecéza. Dioecesis Scepusiensis, Košická arcidiecéza. Archidioecesis Cassoviensis, JanuárKeď muž pobozká ženu, nebozkáva ústa, ale dušu milovanej – jej bytosť. To isté sa deje, keď si bozkom uctievame relikvie: duchovne si ctíme čnosti a svätosť kanonizovanej osoby, v ktorej sa zrkadlí Božia sláva. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová skrze svätých nadprirodzeným spôsobom spoznáva prepojenie neviditeľného sveta so svetom viditeľným. Znova a znova sa presviedča, že ich môžeme vzývať o pomoc pri našich osobných bojoch, lebo Pán je Bohom živých a nie mŕtvych a že relikvie sú plné života. Vníma, že svätých nemožno obmedziť v konaní dobra, ktoré neúnavne konali počas svojho života; túžia ho robiť aj vo večnom živote. Osobitné svetlo, vôňu či meno svätca – na údiv mnohých – rozpoznáva napr. už pri náhodnom stretnutí s kňazom, ktorý má vo vrecku relikviu. Vstupuje s nimi do úctivého, ale zároveň priateľského vzťahu. Skrze ňu sú nám odkryté nádherné detaily zo života týchto víťazov. Nazerá aj na skutočnosť, ako prítomnosť svätých relikvií ochraňuje a posväcuje mnohé územia a mestá, v ktorých sa nachádzajú. Nechajme sa teda osloviť a inšpirovať Emmerichovej jedinečným darom, ktorý nech zvrúcni našu lásku k Bohu i samotným svätcom. -
Dňa 22.11.2026Druhý príchod Kristov. - Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde. Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách často sa ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie túžba po príchode Pánovom prešla aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ -dies Dominica). V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (intr.). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanj.). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofert.), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (kom.).
